Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Búrlivé víno

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Človek sa prechádza jesenným trhom a tej vôni sa nedá vyhnúť. A keby len vôni. Okolo miesta, z ktorého vychádza, sa rozlieha pobavená vrava rozjarených ľudí užívajúcich si babie leto. V rukách držia starodávne ľudové prosecco vinobrania – krásny okrový burčiak.

Búrlivé víno GETTY IMAGES Burčiak je zosobnením radosti z očakávania vína, symbolom pomalého konca obrovskej driny, ktorú so sebou prináša vinohrad.

kedysi – a niekde sa s tým bohapustým snobizmom stretneme aj dnes – sa burčiak považoval za úbohý menejcenný nápoj, ktorý nehodno vziať do úst. Tí, čo túto šialenú malomestskú agendu šíria, si nezaslúžia nič iné, iba to, aby na svoje pravidelne leštené a dobre skrývané 15-ročné bordeaux zostali doma celkom sami. Pretože burčiak nie je víno, burčiak je spoločenská udalosť! Najmä teraz, keď človek nedostane bohvieaký hnedastý zliatok nadstavený neodkaleným muštom, ale môže burčiak vychutnávať pekne po sortách, po vinároch, po rôzne orientovaných svahoch. Burčiak, to je jantárová nádhera a oslava ľudského umu. Je zosobnením radosti z očakávania vína, symbolom pomalého konca obrovskej driny, ktorú so sebou prináša vinohrad a – čo si budeme hovoriť – vynikajúca bublinková rozlúčka s letom v okamihu jeho posledných záchvevov. Zrána sa nám pod nohy pripletajú mrazíky, vo vzduchu už cítiť ostrejší vzduch a kto zavíta do lesa, cíti, ako sa pôda teší na listovú pokrývku, ktorá bude pomaličky tlieť, lepiť sa na topánky a udierať do nosa. Postarší si ešte pamätajú, že v tejto sladkej dobe sa na priedomí či v záhrade v obrovskom hrnci varil slivkový lekvár a ten do ovzdušia vyfukoval omamnú, dráždivú chuť jesene. Všetko sa zafarbilo do pestrých farieb a začalo padať a lietať. Ženám rozfukovalo vlasy, chlapom strhávalo čiapky a všetci mali pri pohľade na tú nádheru akýsi nostalgický pohľad. Ľahký smútok, ktorý človeka vtedy obopne, sa dá rozohnať len jediným spôsobom: družnosťou. Vinári vtedy berú strapec po strapci, poťažkávajú v ruke, čistia ich a dávajú do prešu. Ruky majú celé lepkavé od tých medových štiav, omamnej prírodnej tinktúry, ktorú vinič najprv vytiahne koreňmi zo sedemmetrovej hĺbky, a potom zabalí do nádherných bobúľ vykúpaných v slnečnom svite. Okolo poletujú osy a včely, no všetci sa usmievajú, vedú sa rovnako lepkavé reči a ľudia majú chuť spievať. Tak sa zaháňajú chmáry. A k tomu ešte bublinky.

Človek má pocit, že to tak bolo vždy, dokonca aj pred tými 8 000 rokmi, keď sa človek niekde pod Kaukazom odhodlal ochutnať skvasený hroznový mušt a na rok ten hrozný omyl zopakovať, lebo chutil výborne, a aj pomery v osade sa po jeho vypití upravili,  aj kultúrny priemysel sa rozbehol na plné obrátky, lebo vzniklo zopár vtipných a šteklivých piesní.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite