V obchode s exotickými potravinami nevyzerajú jeho struky dvakrát vábne. Pripomínajú poriadne prerastenú tropickú húsenicu, ktorá stvrdla v prachu. Alebo ešte v niečom horšom. Ľudia, ktorí ho nepoznajú, od neho s odporom bočia. A pritom ide o jednu zo základných kuchynských ingrediencií. Tamarind.

Je trochu menšia ako naša klasická rasca a nezriedka na jej podlhovastom tele ešte zachytíme zvyšky vláskov z jej okolíka. No čo sa týka chuti, je korenistejšia a okrem výraznej zemitej tóniny na jazyk prináša aj závan citrusov – rímsky kmín.

Vyzerá ako hnedý cukor, len je na pohľad o čosi jemnejší. Dá sa kúpiť aj v podobe malých homolí – presne tak, ako ho, povedzme na Srí Lanke, vidíme na dedinských trhoch. Je v chuti trošku jemnejší a vonia karamelom. Kokosový cukor.

Malé biele a béžové kocôčky alebo podlhovasté slzičky, ktoré sa tmolia na kraji taniera v školskej jedálni. Zvyčajne sa podávali k dusenej hovädzine či pečeni. K tomu obligátna kyslá uhorka. Kedysi nehodná povšimnutia, dnes sa vracia do reštaurácií a bistier vo veľkom štýle: tarhoňa.

Vyzerá ako baretka, na ktorú niekto v poslednej chvíli naniesol károvaný vzor. Inde zas pripomína čudnú hubu, čo sa dvíha spod ihličia kapusty a vôbec nevyzerá ako jedlá. No stačí zobrať paličky, odtrhnúť kúsok, ochutnať a človek je stratený. Okonomijaki.

Sú takou bežnou a ľahko dostupnou súčasťou koláčov, dezertov, pudingov či plniek, že ich považujeme za samozrejmosť. Pričom kedysi boli nielen vysoko cenenou odmenou, ale niekde doslova platidlom. A vďaka tomu sa dostali aj do ustálených slovných spojení – hrozienka.

V Británii nikdy nezmizol z ponuky barov. Popri pivách rôzneho druhu vždy bolo v ponuke na dvoch-troch pípach aj toto jablčné perlivé víno s pohnutou históriou. Ešte pred takými dvadsiatimi rokmi si na naň na kontinente málokto spomenul. Dnes je z neho hipsterská hviezda. Cider.

Býva v bonbónoch, v tabuľkách plnených čokolád, v zákuskoch, dezertoch. Prosto všade je doma a len čaká na to, keď pod náporom nášho jazyka vykĺzne zo svojho príbytku, ohreje sa v našej ústnej dutine a rozuteká sa tam do všetkých kútov: nugát.

Malé utešené koliesko, nie väčšie ako naša dlaň. Ak je pripravené z kukurice, je krásne drapľavé, nadýchané a v chuti akési sýtejšie a sladšie ako jeho verzia z pšeničnej múky. Tá je zase oproti nemu omnoho väčšia a ohybnejšia. Tortilla.

Kľúčová prísada mnohých omáčok a marinád japonskej kuchyne. Aj vďaka nej má kulinárske umenie z tohto kraja sveta všade taký cveng. Na pohľad nič zaujímavé a svetoborné: priesvitná tekutina pripomínajúca redší sirup, nevýrazná sladkokyslá chuť aj vôňa. A pritom zázrak. Mirin.