Dnes je nevyhnutnou súčasťou základnej výbavy našich chladničiek. Bez neho sa už nezaobíde jeden jediný recept, ktorý pomedzi fučanie svojich klientov v posilňovni diktuje nejeden tréner či trénerka. Biely zrnkový syr, ani žervé, ani tvaroh. Skrátka cottage cheese.

Kto bol na Sicílii, ten vie. Kto bol v Taliansku, vie tiež, no isto nie tak dôkladne, dopodrobna a najmä tak nahlas. V Amerike na ne človek narazí tiež pomerne pravidelne kvôli talianskym emigrantom. Neodolateľné, chrumkavé a rozverne nemravné cannoli.

Je požehnaním pre každú domácnosť. Bez neho si už nejedna gazdinka nevie predstaviť sviatočné pečenie či mladá foodblogerka svoje čarovanie s čokoládou. Vynález, ktorý sa radí medzi malé, no o to zásadnejšie posuny v dnešnej domácej kulinárčine – papier na pečenie.

Sedí si v komore na polici a čaká na svoju príležitosť. Vie, že raz príde, aj keď je teraz zastrčená a dlho nepovšimnutá. No zrazu treba niečo zahustiť, niečím zjemniť jarný piškót a hneď sa po nej kdekto zháňa – maizena.

Je prvým jarným kvetom medzi alkoholickými nápojmi. Objaví sa na stoloch vždy, keď sa akurát váha, či už je vhodné začať piť alebo počkáme. No zrazu priletí na stôl ako lastovička a rozbehne sa to, len taký fukot. Jednu mimózu, prosím!

Mnohí sa s nimi už stretli. Buď v ponuke japonských reštaurácií, či skôr ramenární tu v našom svojpomocne spravovanom kúte Európy, alebo v podobe prevaľujúcich sa gulôčok na špeciálnych griloch priamo v uliciach Tokia či Osaky. Japonci im hovoria takoyaki.

Sprevádzate svojich priateľov z Čiech po Slovensku a potrebujete urobiť krátky nákup. Čakáte ich pri pokladni, no nikde ich niet. Len zrazu začujete výkrik: „Kde to jsme? V lázních?“ Nájdete ich fascinovane hľadieť na opulentne pestrú zostavu slovenských minerálnych vôd.

Každá kuchyňa má nejaké svoje temné stránky: či už sú to divoké surové chute, zahrávanie sa so smrťou, alebo delikatesa s dekadentnou, až makabrálnou prípravou. Francúzska kuchyňa ich má nespočet, no medzi všetkými jednoznačne kraľuje caneton à la rouennaise.

A už je to tu zas – čokoládové vajíčka, hrudka, šunka, cvikla s chrenom. Len aby nechýbalo. V nedeľnom menu by však nemala chýbať v prvom rade jahňacina. V Taliansku sa s tým nemažú a idú na to nekompromisne. Ragù di agnello.

Sú to davy ľudí, milióny stravníkov, ktorí neodolajú a postavia sa do radu v dome so skladacím nábytkom, aby tam ochutnali fašíročky nezvyčajne malé, no o to chutnejšie. Tie guľôčky sa stali symbolom a národným jedlom Švédska. Milé, malé köttbullar.