Čupia v tom hlbokom tanieri, biele a nadýchané, ako také mľandravé, čerstvo vyliahnuté operence. Pod nimi mláčka, jemná omáčka podľa nášho priania, ktorá vonia široko-ďaleko. Nedá sa im odolať. Ak sú správne pripravené, chutia ako nebeské oblaky. Gnocchi (čítame ňoky).

Pod nohami prašná červená cesta, pred ňou starobylý chrám, o ktorom šesťsto rokov nikto nevedel, lebo bol ukrytý hlboko v džungli. Po bokoch cestu k Angkoru lemujú dve obrovské nádrže plné ružových lotosových kvetov. Sú symbolom aj pochúťkou.

Majú ju v každých potravinách, len sa skrýva za všelijaké formy, ktoré sme si medzičasom pomenovali inak. No vždy je to ona: nadýchaná, s jemnou, sladkastou striedkou, ktorá sa pri krájaní trošku vzpiera, a odlupujúcou sa hnedou kôrkou. Brioška.

Poznáme ho vo viacerých variantoch, poväčšine v tom skromnejšom, poznačenom socialistickými cukrárňami a čudnými náhradami. No kedysi šlo o zákusok nevídaný, obdivovaný a veľmi často zle kopírovaný. Celá Európa tomuto zázraku z rakúsko-uhorskej monarchie ležala pri nohách: dobošová torta.

Otvoríme škatuľku či vrecko a na stôl sa pred nás vykotúľajú pestrofarebné kamienky. Niektoré v tvare šošovice, iné zas guľaté ako hrášky či oblé ako miniatúrne vajíčka. Podľa toho, v akej krajine či na akom kontinente sa práve nachádzame. Dražé.

Malý rozstrapatený kvietok, ktorý svojou blankytnou farbou dokáže spestriť trvalkový záhon či lúčku za chalupou. Málokto však vie, že jeho semienko patrilo kedysi k najčastejšie používaným koreninám nielen na Blízkom východe, v Stredomorí a na Balkáne, ale aj u nás. Černuška siata.

Sedí si takto človek na jednej chutnej rodinnej oslave, stoly sa prehýbajú pod náporom maškŕt a zrazu pred neho postavia dezert, ktorý pripomína trošku náš krémeš a trošku francúzsky mille-feuilles. Šarmantná hostiteľka ho len tak, akoby nič, predstaví: „To je napoleon“.

Pristane pred nami tanier – vytúžený steak veľký ako ruka – a na ňom si odvážne hovie niečo zelené. Votrela sa tam voľajaká trestuhodne odvážna kúdeľ. Alebo šalát: hrabkáme sa v zelených listoch a zrazu bum – hlavička s chvostíkom. Odvšadiaľ na nás skáču klíčky!

V nízkych, nádherne brúsených či len tvarovaných pohároch sa prevaľuje zlatistá voda, ktorá vo večernom svetle hádže po zúčastnených mäkké jantárové odlesky. Pri ochutnaní zaštípe a v ústach zanechá dymový závan. Pripomenie nám tým, že pochádza z poriadne drsného kraja. Whisky.

Už to cítiť v ovzduší. Jemný závan zeleného čaju sa tlačí zo zeme a my cítime, že o chvíľu to prepukne. Najprv v malých ostrovčekoch, a potom naplno. Zo snehom napitej hliny vyhúkne jedovato zelená tráva a obsype sa prvými kvetmi.