Dojedla sa polievka, hutný hovädzí vývar s domácimi rezancami. Prichádza na rad nedeľné kura. Na tanieroch sú už kopčeky ryže, deti sa hlásia o svoje mäso s rúčkou. Nakoniec do misiek pri tanieroch pribudne obligátna príloha – kompót.

Bez neho sa v Japonsku v kuchyni nikto nikam nepohne. Je základom všetkého, najmä kľúčového vývaru dashi. Luxusná ingrediencia, ktorá vyzerá tak, že by Európan za ňu nedal ani päť centov, a pritom je to hotový zázrak – katsuobushi (čítame kacuobuši).

Sú malé a okrúhle. Keď otvoríme vrecko, skoro z neho vyskočia. Sypké slniečka, čo pomaličky vlhnú na jazyku a menia sa na sladkú omamnú kašu. Rýchla nevinná sladkosť pre drobcov, základ jednoduchých ovocných tort. Piškóta.

Šťavnaté mleté či natrhané mäso zavinuté spolu s ďalšími fantastickými ingredienciami v jemnej pšeničnej placke. Človek do tej zmesi štiav a vôní zahryzne, chvíľu nič, no potom sa to začne. Karneval dunivých bubnov na jazyku, v ušiach zaerdžia mariachi (mariači). Burrito.

Prechádzate sa po prímorskom letovisku. Všade slnko, zubatí opálení ľudia, na domoch tyrkysové okenice, vo vzduchu more a sladké ničnerobenie. Prechádzate okolo reštaurácie a zrazu skameniete. Na tanieri pri jednom stole leží ona. Presnejšie jej chápadlo. Chobotnica.

Tie škvrny sa nedajú vyprať. Nemal by ho preto jesť niekto, kto sa pri každom jedle okycká ako autor tohto článku. Hoci pri takej lahôdke je to výzva aj pre skutočných majstrov spôsobného jedenia. Je krvavočervený, je plný slnka. Ajvar.

Podľa všetkého je uholným (základným) kameňom európskej kultúrnej tradície, predchodcom všetkých syrov. Biela kompaktná tehla, ktorá v Grécku nesmie chýbať v žiadnom šaláte. No nielen tam. Nátierky, plnky, koláče. To všetko dokáže obhospodáriť legendárna feta.

Je taká známa, že ju ponúkajú skoro úplne všade. Kde podávajú pizzu, určite majú na lístku aj túto omáčku k cestovinám. Celý svet ju volá bolonská a podáva ju so špagetami. Pýtajte si ich v Bologni. Spoznáte, čo je to talianska nátura.

Ak na nás niečo naozaj vyskakuje z každej konzervy, lesklého čokoládového obalu či chladničky, nie je to celebritka našej európskej periférie, ale – čuduj sa svete – jedna nenápadná a do osemnásteho storočia nami pomerne málo preskúmaná strukovina. Volá sa sója.

Strom, na ktorom rastie, je o niečo menší a prikrčenejší ako domov jej slávnej sladkej sestry. Ona sama je síce zovňajškom pôsobivá, guľatučká a šťavnato karmínová, no keď ju ochutnáme, jej trpká chuť nám trošku vykriví ústa. Plod východnej Európy – višňa.