Býva v bonbónoch, v tabuľkách plnených čokolád, v zákuskoch, dezertoch. Prosto všade je doma a len čaká na to, keď pod náporom nášho jazyka vykĺzne zo svojho príbytku, ohreje sa v našej ústnej dutine a rozuteká sa tam do všetkých kútov: nugát.

Malé utešené koliesko, nie väčšie ako naša dlaň. Ak je pripravené z kukurice, je krásne drapľavé, nadýchané a v chuti akési sýtejšie a sladšie ako jeho verzia z pšeničnej múky. Tá je zase oproti nemu omnoho väčšia a ohybnejšia. Tortilla.

Kľúčová prísada mnohých omáčok a marinád japonskej kuchyne. Aj vďaka nej má kulinárske umenie z tohto kraja sveta všade taký cveng. Na pohľad nič zaujímavé a svetoborné: priesvitná tekutina pripomínajúca redší sirup, nevýrazná sladkokyslá chuť aj vôňa. A pritom zázrak. Mirin.

Malý socialistický človek kráča s hranatou taškou do školy. Keď ho budova zhltne, podíde k svojej skrinke s prezuvkami pri školskej jedálni a začuje povedomý buchot. Tety kuchárky naklepávajú mäso. To môže znamenať len dve veci: buď sa robí rezeň alebo... španielsky vtáčik.

Je v tom riadny guláš. Ako napokon skoro vo všetkom, čo sa varilo v obrovskom hrnci s názvom Rakúsko-Uhorská monarchia. Jedni pridali to, iní ono, ďalší zas skomolili názov alebo nazvali niečo opačne. Nikto nevie: perkelt, paprikáš, guláš alebo tokáň?

Je horúce leto a namiesto toho, aby sme sa navzájom častovali len chladivými šalátikmi s iskrivými zálievkami, my stojíme pri hrnci veľkom ako svet, potíme sa, ruky zababrané po lakte, a to len aby sme najbližším pripravili kultové jedlo každého leta: plnenú papriku.

Objednávame ich v reštaurácii alebo varíme doma deťom. No veľmi dobre vieme, ako skončia. Ukáž, len ochutnám. Už nechceš? Daj, dojem. Dieťa-nedieťa, diéta-nediéta, okamžite ich kladieme jeden po druhom do úst. Krásne obliate maslom a posypané sladkou strúhankou či mletým makom. Šúľance.

Na svete existuje veľmi veľa nápojov, ktoré konzumentov rozčesnú napoly do dvoch táborov. Jedni ich milujú, druhí by ich nevzali do úst ani za nič. Vietnamci majú kobrie víno, Kazachovia kvasené kobylie mlieko kumys. My máme žinčicu.

Je notorickým svedkom všetkých neformálnych večierkov, vernisáží či premiér. Hovie si na stoloch v prepletaných košíčkoch a čaká na ruku, čo si ho uchmatne a vloží do úst. Tam na jazyku jemne zašuští, pomechrí sa a zaspieva svoju tisícročnú pieseň – pagáč.

Točí sa na tom kole, vyvaľuje. Chytá bronz a popritom rozvoniava doďaleka vanilkou, škoricou, cukrom, kysnutým cestom a orechmi. Pretŕča sa naverímboha po všakovakých trhoch, hodoch a festivaloch, nehanebne vystavuje svoje opálené telo rovno pred najvýznamnejšími pamätihodnosťami mesta. Trdelník.