v našich končinách je krémeš ustanovizeň. Symbolizuje niečo prudko meštiacke, je vrcholom nedeľnej pohody, lenivého vysedávania v načančaných cukrárňach, kde sa popri klebetení oklobúkovaných tiet noria dezertné vidličky do lahodného krému a putujú s tým žltkastým chrumkavým oblakom priamo na jazyk. Keď tam doputujú, utíchnu všetky klebety a zvonivý smiech, pretože chuť dorazila na miesto a robí si s tetami, čo chce. Krémeš je sviatok, lenivé ničnerobenie, pohoda, keď stojí vzduch a nič sa nedeje, keď je jednoducho všetko tak, ako má byť. Krémeš sa v tomto duchu dokonca začína vpisovať aj do nášho jazyka. „A čo ste čakali? Krémeše?“ Tak nás uvedú na pravú mieru v tomto našom malebnom údolí ľudia, keď prídeme s nereálnymi očakávaniami, narazíme na pragmatickú realitu a sme z nej potom náležite sklamaní. Veru, veru. Krémeše nie sú len tak. Treba si ich zaslúžiť. Alebo vybojovať. Pretože krémeš, aj keď sa to nezdá, nie je nič jednoduché.
„Ak ho robíme poctivo, nedokáže vydržať dlhšie ako tri dni.“
Mnohí teraz so mnou možno začnú prudko nesúhlasiť, veď čo už je také náročné na jednom koláči z dvoch plátkov lístkového cesta, vanilkovej plnky a šľahačky? Áno, ak za vzor dobrého krémeša zoberieme to, čo sa týždne vystavuje v ponuke dnešných cukrární alebo supermarketov, tak naozaj nejde o žiadnu vedu. No zároveň ani o žiaden gurmánsky zážitok. Nič nie je smutnejšie, ako dva plátky mastného, hrubého a tvrdého lístkového cesta naplneného čudnou žltou penou – pri ktorej máme chvíľu podozrenie, že ide o nejakú izolačnú vrstvu vhodnú pod parkety – dozdobenou nestarnúcou šľahačkou evidentne rastlinného pôvodu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.