ako dieťa som vídaval Zborovský hrad často. Viackrát som na tej zrúcanine bol, preskúmaval jej kamene, hľadal staré mince, počúval legendy, čítal o histórii hradu, no nikdy som ho nevidel tak, ako ho zachytil Alan Hyža. Stavil by som sa, že keby sa na tú fotografiu pozreli rodení Zborovčania, ani im by v prvej chvíli nebolo zišlo na um, že sa dívajú na objekt, ktorý majú na očiach deň čo deň. Môžu za to dve veci. Oko fotografa a perspektíva. A vlastne ešte jedna: technika fotenia.
Kniha Memoria – Miznúce Slovensko vznikala od roku 2012. Alan Hyža zašiel do niektorého kúta krajiny len raz, inam sa vracal opakovane, až kým tam nenašiel ten správny záber, akurátne svetlo, optimálnu atmosféru starého, pomaly sa rozplývajúceho sveta. „Mám rád staré veci,“ povedal mi ako prvé, keď sme sa stretli, „naučil ma to môj vzťah k histórii. Len človek zorientovaný v dejinách vie naplno pochopiť staré veci, ktoré už majú toho tak veľa za sebou. Skrátka, som staromilec.“ A potom už rozpráva o tom, ako raz prišiel do Spišskej Kapituly, kde stretol veľmi príjemného vikára. Aj toho zaujímala história, a tak fotografovi začal hovoriť o dejinách okolitých miest a ukazoval pritom na starý múr, na ktorom sa ešte nachádzali stopy po požiari z čias tureckých vpádov. „Kameň si pamätá mnohé veci. Ten vikár mi vtedy vravel, že tam kedysi žil aj kráľ, pretože uhorský dvor bol putovný. Bolo fantastické počúvať ho.“ Fotografia síce staré objekty a dianie okolo nich ešte viac zamrazí, no cieľom fotografa je, aby kamene opäť raz prehovorili.
deň fotografa
„Spišský hrad som fotil osemkrát,“ hovorí Hyža: „Je to krásny, fotogenický objekt. Z ktorejkoľvek strany sa postavíte, odvšadiaľ bude vyzerať úžasne. No mne to nestačilo, nebolo to ono. Klasickému pohľadu som sa chcel vyhnúť, inokedy bolo zas vonku zlé svetlo alebo tam vždy niečo zavadzalo, nejaká moderná vec: auto, elektrická rozvodňa, nejaký turista, rampa, značky. Nič z toho som tam nechcel mať. Najazdil som okolo Spišského hradu hádam aj tridsať kilometrov, kým som našiel to správne miesto a čas.“
„Jeden záber ma vyjde približne na tri eurá. Do knihy som spravil tých záberov asi päťsto, a vybrali sme z nich pätinu.“
Fotografovanie architektonických objektov nie je len lovením množstva obrázkov, je za tým aj zdĺhavá príprava.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.