Na Slovensku sa na jeseň udeľujú až tri prestížne ceny, ktoré oceňujú dobrú architektúru. Jedna z týchto súťaží už pozná svojich víťazov – udelené boli ceny CE•ZA•AR.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Pro vypálení sedmi plastových kuliček z airsoftové pistole na prezidenta Václava Klase v Chrastavě se okamžitě ujalo označení „atentát“, ačkoliv ve skutečnosti bizarní čin Pavla Vondrouše, pokud jde o Klause, není o nic víc atentátem, než byl údajně ten sarajevský v roce 1997.

Německý ústavní soud po dlouhém letním přemítaní potvrdil opět post faktum smlouvu a legalitu německé účasti v druhém eurovalu. Ovšem za podmínek, které budou opět až příště (!) kompatibilní s rolí Bundestagu. Nebylo to poprvé, kdy měli soudci v Karlsruhe na bedrech nelogickou a v podstatě neřešitelnou politickou úlohu – uznat vládou podepsanou a ratifikovanou smlouvu, a zároveň vytvořit další ochrannou hradbu pro německé zákonodárce.

Majstrovstvá Európy majú za sebou len prvé dve skupinové kolá, a tak by sme boli jasnovidcami, keby sme vedeli, ktorý z európskych tímov sa dostane do semifinále. No keď zoberieme do úvahy slávny bonmot Garyho Linekera o tom, že futbal sa hrá 90 minút a nakoniec vyhrajú Nemci, tak aspoň jedno mužstvo to má isté.

Evropu obchází přízrak, a dnes už nejenom v pravicových, konzervativních a populistických médiích nebo v řeckých demonstracích, kde občas vlají vlajky unie s hákovým křížem. Už je dokonce i ve francouzské volební agitaci levice, která odmítá „fiskalunion”. Je to Německo. Poprvé od války, a je to už dlouhých 65 let, projevilo Německo (opět sjednocené) svou moc. A německý problém, jak se říkávalo, je zpět. Německo je pro evropskou mocenskou rovnováhu od pádu Francie příliš velké.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Maliar Marek Ormandík maľuje obrazy, ilustruje a najnovšie aj sochárči. V GMB v Pálffyho paláci má práve výstavu série šesťdesiatich obrazov Svätí za dedinou, na ktorých opakuje motív prosiaceho muža. Hovorí, že je to jeho modlitba, aj keď je ateista.

Vykrádanie, likvidovanie vojnových hrobov, ale aj starostlivosť o ne. Taká je slovenská realita takmer sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny. Severovýchodné Slovensko stráca aj nachádza časti svojej histórie.