Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Zima, ktorú tu v údolí medzi tirolským Innsbruckom a Talianskom (lebo áno,  na druhej strane Brennerského priesmyku sa už začína Taliansko) majú zo všetkých ročných období najradšej. A vyzerajú ju už na konci krátkeho leta a dúfajú, že bude vládnuť najmenej do marca, júna, a keď napadne v júli ešte niekoľko centimetrov snehu, tak nad tým neplačú, ale hneď sa tým chvália na internete, aby sa to svet naokolo dozvedel.
Samozrejme, že to nebolo vždy tak. V časoch, keď ľudí žijúcich v stubaiskom údolí živili neďaleké polia a stáda kráv a oviec v horách, bolo, naopak, požehnaním, keď sneh zmizol, na poliach vyrazilo osivo a dobytok zo stajne bolo možné vyhnať na horské lúky. Lenže prešlo pekných niekoľko desiatok rokov, odkedy bolo stubaiské údolie len trochu zapadnutým kútom hôr a na horských lúkach zneli len zvonce kráv, bečanie oviec či mečanie kôz, prípadne sem-tam nejaký ten svišť alebo kamzík. Niežeby taká príroda okolo stubaiského údolia dnes nebola, tá tam, samozrejme, zostala, pretože stubaiské Alpy sú ohromným a mocným pohorím, ale tu, v jeho srdci, okolo stubaiského ľadovca, už hory ovládol človek. Alebo sa tak aspoň tvári.
V počtoch pripomínajúcich mravce na cukrovej hrudke obsadil po väčšinu roka ľadovec a jeho okolie, kam vytiahol pred rokmi jednu lanovku, potom ďalšiu a pridal k nim ešte vlek, zase vlek, a potom ďalší a ďalší. Dnes tvoria stubaiské zjazdovky, a to hovorím len o tých okolo ľadovca, zložitý prepletený labyrint, v ktorom máte problém vyznať sa aj s mapou, a to sa ešte každý rok stavajú ďalšie vleky a sedačkové lanovky a vznikajú ďalšie a ďalšie zjazdovky.
Parkovisko pri nástupnej stanici lanovky, asi tak dva výškové kilometre pod ľadovcom, sa rozrástlo do rozmerov stredne veľkého letiska a obávam sa, že až príde zimný vrchol sezóny, ani to nemusí stačiť. Okrem áut zvážajú ľudí k ľadovcu aj desiatky skibusov a plánuje sa privedenie električkovej trate z neďalekého Innsbrucku, tak aby lyžiarov vysadila až priamo tu pri lanovke.
S lyžami či bez lyží, po dlhšom či kratšom čakaní nasadnete do kabínky a tá vás vynesie o dva kilometre vyššie. Celé to netrvá ani dvadsať minút, no v priebehu tej chvíle sa zmení mnohé, nielen kvalita vzduchu či tlak, ale niekedy aj počasie a inokedy, ako aj teraz na konci októbra, aj ročné obdobie.
Ale nie hneď, pretože aj hore, na konci lanovky, človek prinajmenšom dočasne nad horami vyhráva. Je tu obrovská ultramoderná antikorová budova s niekoľkými reštauráciami, požičovňou lyží a predajňami všetkého, čo s lyžami súvisí, so šatňami, lekárom a bohvie, čím ešte. Keď sa nebudete chcieť lyžovať, môžete tu pri víne a domácich cestovinách alebo štrúdli posedávať celé hodiny a dívať sa cez okno na majestátne hory naokolo, prípadne sa vystrieť na ležadle a opaľovať sa, pretože tu, v troch tisícoch metrov, slnko opaľuje skutočne ako pri južných moriach.
Všetko to stojí rozumné peniaze, od vína až po lístok na vlek či požičiavanie lyží až tu na ľadovci. Všetko riadia počítače, všetko je stokrát zabezpečené, tunajší Rakúšania, vládcovia týchto hôr, sú starostliví a takmer dokonalí. No aj tak, keď tu stojím a pozerám sa do tej ohromnej hĺbky, na tú nesmiernu krásu naokolo, musím premýšľať o našej civilizácii. O tom, či to, čo tu okolo vidím, je trvalé, alebo sa ľahko pominie, tak ako sa môže pominúť náš blahobyt. Musím premýšľať, či sa tá hora tak ako hrudka cukru, čo zázračne ožila, nenaštve na nás, ľudské mravce, a nestrasie nás dolu hlboko do údolia. Alebo či tam nezostúpime sami, až sa nám minú peniaze, a potom vleky a lanovky osirejú, zhrdzavejú a zostane z nich tak málo, ako po rímskych mestách pri Dunaji. Ale vzápätí tie myšlienky zaženiem a idem si zalyžovať, pretože v tom nádhernom počasí by to bol hriech, keby som to neurobil. Kým sa dá.

Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite