Dianie na severe od našich hraníc je napätím demokracie a liberalizmu, ale aj súbojom predstáv, či si pád komunizmu žiadal tvrdšiu revolúciu. O tom, čo sa deje v Poľsku, hovorí konzervatívny sociológ Michał Łuczewski.

V roku 1970 získal film Sladké hry minulého leta režiséra Juraja Herza, scenáristky Alty Vášovej a kamermana Doda Šimončiča hlavnú cenu festivalu v Monte Carlo. Ako to súvisí s dneškom?

Amfiteátre a letné kiná na Slovensku boli po revolúcii považované za produkty minulého režimu, ktoré sa dnes nedajú na nič normálne použiť. Ale dnes je všetko inak. Obľuba amfiteátrov z roka na rok rastie.

Slovenský národ by bez zjednocujúceho spisovného jazyka vznikal veľmi ťažko. Málo doceňujeme, na čo sa v polovici minulého storočia podujali Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci.

Pri jednom stretnutí, na grilovaní rýb a po druhej fľaške dobrého vína u nás na dvore, vznikol nápad zrealizovať „šalený“ festival.

Na Poľsko sa možno teraz kdekto pozerá zvrchu ako na krajinu zaostalú, tmársku, v ktorej sa preto darí podivným politikom. No stačí zájsť do kina a spoznáte aj celkom iné Poľsko.

Milí priatelia, objektívna pravda vraj neexistuje. Všetko je otázkou postoja. Poznáme ten kreslený vtip, dvaja sa pozerajú na rovnaké číslo, no každý z inej strany. Jeden vidí deviatku, druhý šestku. Obaja majú pravdu, no ako vyrátajú rovnicu svojho života? 

Minulý rok bol Richard Sulík kritizovaný za svoj výrok o tom, že „eurofondy priniesli na Slovensko korupciu.“ Čo k tomu povedal aktuálny škandál?

V posledných dňoch boli medializované tri prípady, kedy vládny špeciál viezol z cudziny domov Slovákov v zlom zdravotnom stave. Jeden z tých prípadov sa nás mimoriadne dotýka.

Nevládní organizace, NGOs, nevládky, mají obecně nimbus božích lidí, šílenců, kteří někdy v zájmu dobré věci překračují pravidla i zákon, a přesto je dobré je chránit, protože bez nich by náš svět byl bezcitnější a ovšem nudnější.