Pochádza zo šestnástich súrodencov a sama je matkou osemnástich detí. Žije v Barcelone a jej rodina je jednou z najväčších na svete. Hovoríme s Rosou Pich-Aguliera Roca a jej manželom Chosem.

Pred časom obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“. Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu.

Žijeme v krajine, kde sú novinári trestne stíhaní za pravdu, sú vláčení po súdoch, ktoré sa často končia horibilnými pokutami pre médiá. Žijeme v krajine, kde štát z našich daní vyciciavajú paraziti rôzneho druhu a veľkosti. Niektorí narástli do takých rozmerov, že už si myslia, že štát, to sú oni. Môžu si kúpiť takmer všetko a takmer všetkých. Uplácanie je spôsob, akým veslujú z jednej strany na druhú. Leštia si ego, zakladajú nadácie. Ponúkajú svoje sponzorské peniaze ako odpustky.

Žijeme v čudnej dobe paradoxov. Prekročenie tabu vždy znamenalo v dejinách ľudstva krok do neistoty, do púšte, priepasti a smrti. Existovali trináste komnaty intímnej sféry, do ktorých sa nesmelo vkročiť. Mohlo sa do nich len nazrieť kľúčovou dierkou voyeurizmu. Dnešná civilizácia sa priam vyžíva v ich detabuizácii. Obscénnosť tela sa stala mediálnym tovarom. Na trhu sa ponúka životná pornografia každého druhu a v každý čas.

Naozaj žijeme medzi zákopmi. Väčšinou sa iba vášnivo hádame o tom, čo rozdeľuje Palestíncov a Izraelčanov, šiítov a sunnitov, Ukrajincov a Rusov, ľavičiarov a pravičiarov, prívržencov EÚ a euroskeptikov, vyznávačov tamtoho od vyznávačov onoho. Nesvedčí to však o tom, že zákopy vedú aj medzi nami navzájom? Demarkačnú líniu v každodennom živote vytyčujú nezaplatené faktúry, nedodržané dohody, prázdne sľuby, nevery, zrady, zneužívané deti, osamelí starí ľudia, podvody a podvodíky, úplatky, klamstvá, závisť, nedôvera, kecy... a naše vlastné deficity, úzkosti, predsudky, frustrácie.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

V Maďarsku si mnoho ľudí myslí, že je to svojrázny protiklad. Pätina obyvateľstva krajiny žije v hlavnom meste a v porovnaní s krajinou ho pokladajú za priveľké.

Divadelná sezóna sa skončila. Na jednej strane spokojnosť, že sa inscenácie podarili, na druhej strane prázdnota. Asi taká ako po premiére. Chvíľa nadšenia, radosti zo stvoreného sveta, a potom prázdnota. Režisér sa utiahne do úzadia. Je vyprázdnený emotívne aj fyzicky. Ak tou tvorbou žil, ak nie je racionálny matematik, ktorý iba vypočíta zaujímavú rovnicu. Nie som matematik , inscenáciou žijem. Ponáram sa do toho zvláštneho sveta, ktorý nie je reálny, ale bez reálnych zážitkov, skúseností, poznaní, bez reálnych predstáv a snívaní by ten svet divadla nemohol komunikovať s reálnym divákom.

Mimo územia Slovenka žije veľa Slovákov, ktorí uvažujú o návrate domov. Je to ilúzia či realita? Prinášame jednu úvahu tohto typu.

Juhannus je vo Fínsku najväčší sviatok po Vianociach a je aj v kalendári. Sviatok svetla, pôvodne zasvätený ,ukkovi’, pohanskému bohu búrky, ale aj počasia a úrody. Mesto stíchne a kto môže, ide na chatku. Naozaj na chatku, lebo fínske chaty sú malé a skromné. Fíni tam dokážu žiť bez televízie i vodovodu. Ale nie bez sauny. A Juhannus je najmä sviatkom sauny. Sauna sa zohreje a udržuje sa horúca takmer celú noc. K tej svätojánskej patria brezové vetvičky, symbol zdravia.