Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jaroslav Haščák ide do väzby.

Návrat domov

.kamila Straatsburg Sajmerová .časopis .spoločnosť

Mimo územia Slovenka žije veľa Slovákov, ktorí uvažujú o návrate domov. Je to ilúzia či realita? Prinášame jednu úvahu tohto typu.

Keď som bola malá, počúvala som o starých vysťahovalcoch, ako sa ku koncu života vracali do rodného kraja – vraj umrieť. Predstavovala som si, ako sa „Amerikáni“, úspešní a dôležití, vracali do maličkých dediniek.
Prichádzali vo veľkých autách s darčekmi pre rodinu, rozdávali doláre a žuvačky, blahosklonne pozerali na výdobytky socializmu, žoviálne tľapkali po pleciach závistlivých známych a tvrdili, že opica z whisky je niečo celkom iné ako opica z vodky. Prechádzali sa po úzkych uličkách, pozerali na domčeky, akoby si nevedeli spomenúť, že sa v takých istých prvý raz rozplakali na svete, vykladali, že vidieť New York, piť Coca-Colu a jesť steak, to všetko je život skvelý a lesklý, nedostupný pre tých, ktorí nenašli odvahu prekročiť veľkú mláku a odísť, či už za tým americkým, alebo iným snom.
A potom, keď popili domácu pálenku a obišli cintorín s hrobmi otca a matky, na ulici zazreli prvú lásku na prechádzke s detičkami iného otca, potom, keď zrakom zahmleným od pitia – alebo od sĺz – skĺzli po sladkých kontúrach starej lipy na dvore, pochopili, že prišli, aby zostali.

.chrobáčik medzi vetvičkami
Nikdy som nechápala, prečo. Keď som pred štyridsiatimi rokmi vystúpila z lietadla na letisku v Amsterdame, omámená láskou a vyhliadkou na to, čo som vtedy volala sloboda, pripadala mi myšlienka na návrat smiešna a nepravdepodobná. Veď človek neodchádza, aby sa vrátil, odchádza, aby chytil do rúk nové možnosti, vymenil priemerné karty, ktoré dostal v prvom kole, za esá. Prispôsobila som sa vynikajúco. Bola som ako chameleón, ktorý dobrovoľne naberá farby nového prostredia, ako ten chrobáčik, ktorý sa medzi vetvičkami tvári, že je tiež vetvička. Pripomínala som si, že žijeme toľkokrát, koľkými jazykmi hovoríme, vymenila som staré zvyklosti za nové, prehodnotila tradície a dospela k názoru, že pokrok je v zmene.
Bolo to výborné. V kníhkupectvách ležali knihy všemožných autorov, plné všemožných myšlienok a presvedčení, s ktorými ste mohli, ale nemuseli súhlasiť, butiky boli plné módnych výtvorov pre každý vkus a peňaženku, ľudia posedávali na amsterdamských terasách  alebo na lavičkách, niekedy aj na chodníku. Ľudia rozličných farieb a vyznaní, chudobní, bohatí, opití a nadrogovaní, alebo triezvi a rozvážni, a najlepšie na tom všetkom bolo, že to každému bolo jedno. Usmiati Holanďania mi tvrdili, že môžem nahlas povedať, že kráľovná je zbytočná ako osoba i funkcia, že minister či prezident je somár s nemožným účesom.

.povinnosť mať sa dobre
Čas plynul a to, čo fascinovalo novotou, začalo byť každodenné, ošúchal sa z toho lesk. Odniekiaľ sa vynorila spomienka na staré kníhkupectvo, kde šéfovala moja mama a kde boli knihy na policiach za pultom, nikomu ani nenapadlo sa za ten pult štverať. Každý čakal v rade, a keď sa dostal k pultu, za ktorým stála mama a tvárila sa prísne, lebo kupovať knihu, s tým neboli žarty, čakajúci vyslovil svoje prianie a pozeral túžobne a neisto, vopred presvedčený, že bude počuť „Nemáme,“ a to šťastie, keď mali, to sa nedalo porovnať s ničím iným, vtedy zákazník vyhral zlatú medailu na olympiáde splnených želaní.
A keď som sa vracala domov, lietadlo začalo klesať na malé letisko a ja som, prilepená na okrúhlom okienku, pozerala na obrysy Tatier a lietadlo sa dotklo zeme, tam pri škaredej maličkej budove stál môj vysoký otec, každý rok mal menej vlasov a stál stŕpnuto a tvrdo, akoby sa tou tvrdosťou vopred chránil pred dojatím a bolesťou, a moja malá mama, ktorá ma vždy zbadala neskôr ako on a nikdy sa neusmievala. Ale keď som zbehla po schodíkoch a objala ich, už nikdy to nebolo ako predtým, keď som bola ich jediné malé dievčatko, ktoré sa mohlo stať všetkým, od astronauta až po upratovačku. Teraz som bola tá, čo žije na Západe, a mojou povinnosťou bolo mať sa dobre, oveľa lepšie, ako som sa mohla mať na Slovensku. Tá povinnosť na mne ležala ako skala, odrážala sa v maminých očiach, keď lustrovala moje oblečenie a prepočítavala jeho cenu z guldenov na koruny. Tá povinnosť na mňa kričala z otázok otca, či máme nové auto a kde sme boli na dovolenke, drvila ma v pohľade susedky, ktorá so skúsenosťou antverpského klenotníka odhadla karáty mojich náramkov a prsteňov.
Roky ubiehali medzi Amsterdamom a Popradom, kdesi zmizla moja mladosť a väčšina očakávaní a nenápadne sa vrátilo to, o čom som si myslela, že umrelo v tej snahe byť vetvičkou medzi vetvičkami: vedomie, kto som a kam patrím. Náhle a jasne sa vysvetlil ten zvláštny pocit, ktorý sa ma zmocňuje vždy, keď sa vrátim na miesto, ktorého hranicu nezameniteľne definuje práve ten pocit: pieseň vtáka, trepotajúceho krídlami vysoko v mojej hrudi. Pocit, ktorý museli mať aj tí starí slovenskí Američania. Návrat domov.
.autorka žije a píše v Holandsku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite