Markíza má pätnásť. Stále je to vplyvné médium, ktoré do značnej miery formuje túto spoločnosť. Preto si toto výročie pripomínajú aj iné médiá, a nevyhýba sa tomu ani .týždeň.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi prvý raz prekračoval líbyjskú hranicu z Egypta, neboli tam hraničiari, iba prázdna budova. Kaddáfí vtedy presadzoval bratstvo arabských krajín, ktoré vraj nepotrebuje žiadne hranice. O pár týždňov bolo všetko inak, hraničiari už opäť zdržiavali ľudí, až kým nedostali svoj bakšiš.

Rozhovor s Jánom Bórym, slovenským veľvyslancom v Líbyi v rokoch 2001 až 2008, o živote v Kaddáfího krajine a jeho obavách z budúcnosti.

Dvaja americkí klasici a generační spolupútníci vydali v týchto dňoch nové albumy. Zatiaľ čo Tom Waits sa môže pochváliť najlepším albumom za posledné roky, Lou Reed je na tom horšie, ale nie tak zle, aby ho bolo možné hodiť do starého železa.

Komunisti začali na Slovensku týrať ľudí už pred rokom 1948, boli totiž doslova opití mocou. Ľudia boli nútení žiť dva životy. Jeden na verejnosti, druhý v súkromí. Práve to dotiahlo ľudí v Novembri na námestia.

Od jedného z najväčších triumfov v dejinách Poľska uplynulo tento rok 400 rokov. Dňa 29. októbra v roku 1611 sa do Varšavy po víťaznej vojne vrátil hajtman Stanisław Żółkiewski, ktorý rok predtým dobyl Moskvu. Priniesol so sebou ruského cára Vasila IV., následníka trónu veľkovojvodu Ivana a náčelníka ruskej armády vojvodu Dmitrija.

Písal sa rok 1952. Vnútronemecká hranica bola obohnaná ostnatým drôtom, hliadky sa posilňovali. Jedine mesto Berlín ponúkalo možnosti úspešného úteku.

Predpoludním 23. októbra som sa vybral do Zväzu spisovateľov. Počasie bolo pochmúrne, v meste som sotva videl národnú zástavu. Podivný sviatok. Pred piatimi rokmi som musel vstať skôr. Ráno o siedmej ma zobudil telefón poľského novinára s tým, že pred parlamentom polícia rozohnala demonštrantov, ktorí tam stanovali. Pokladal som to za zlé znamenie.

Vergilius napísal, že Líbyjčania sú „hrubí v čase mieru a nebezpeční v čase vojny“. Starý pán to napísal pred pár tisíckami rokov, takže to nemožno brať príliš vážne. Samozrejme, na tú dnešnú líbyjskú lúzu nemohol ani pomyslieť. Médiá až doteraz zveličovali a vyrábali šou. Líbyjčania nie sú žiadni Afganci. Netreba zabúdať, že Líbya je jediná trofej, akú kedy veľká talianska armáda dole na Juhu získala.

Prezident Inštitútu pre verejné otázky Grigorij Mesežnikov stále píše nejaké texty, analýzy, prezentácie a potom ich na rôznych fórach prezentuje. Okrem toho takmer 15 rokov udržuje v chode inštitút a dúfa, že ešte ďalších 15 rokov v tom bude môcť pokračovať.