„Humor je najkratšia cesta jedného človeka k druhému“. Tvrdil počas svojho života George Wolinski, zavraždený člen redakcie Charlie Hebdo. V čase útoku mal osemdesiat rokov. V Echu24 je vyfotený s karikatúrou holej ženy, ktorej rozkrok značí dvojité v – podpis autora. Títo ľudia pestovali humor ako životný štýl. Boli to bohémi, umelci a veľkí sympaťáci. Slúžili karikatúre, tomu hara-kiri umeniu skratky, vyšľahali ju na maximum a keď hrozila odplata za to, čomu celý život verili, necúvli.

Milí priatelia, už niekoľkokrát som velebil nepraktické veci. Do protikladu som dával veci nanajvýš praktické, všeobecne použiteľné a cenovo dostupné. Dnes mám ambíciu pokračovať v tomto donkichotskom boji proti praktickosti, respektíve mám úmysel zrúcať mýtus o spoločenskej prospešnosti dáždnika. Dáždnik je otrava. Ten, kto ho vymyslel, nemal určite nikdy nič na práci. Nikdy nič neprenášal v rukách a určite nie v daždi. Jeho jedinou víziou bolo ukryť sa pred nepriazňou počasia.

Rok 2014 dal Slovensku troje voľby a z nich najmä prvého nekomunistického prezidenta, čo je po dvoch desaťročiach odkliatie a silná zmena.

Rozhodnutie skrátiť v rozpočte na rok 2015 finančné zdroje pre Slovenskú akadémiu vied je výrazom príkreho rozporu medzi slovami a skutkami. Slová hovoria jedným jazykom o podpore vedy a skutky druhým o jej deštrukcii. Ficova vláda našla priam štúdiový spôsob, ako sa dajú tie isté peniaze vziať dvakrát. V návrhu rozpočtu najprv SAV peniaze vzala, aby ich dala na vedecké projekty, potom jej časť vrátila, čím zase vzala obratom peniaze na vedecké projekty pre všetky vedecké a vysokoškolské pracoviská.

Na jar ich všetci alergici majú plné zuby. Majú natoľko dráždivý peľ, že dokáže jedným šupom vohnať slzy do očí a skaziť kýchaním celý deň. Na jeseň a v zime však na lieskovce nedajú dopustiť.

Kiska v parlamente Prezident Andrej Kiska vystúpil minulý týždeň s prejavom v parlamente. Reagoval v ňom na aktuálne kauzy v zdravotníctve aj na verejné protesty proti korupcii. Kiska povedal, že ľuďom na ulici rozumie a ich aktivitu považuje za legitímnu a pochopiteľnú. Protestné zhromaždenia sa minulý týždeň uskutočnili v Bratislave a v Košiciach. Politici by podľa prezidenta mali takto prejavenú nespokojnosť počúvať.

Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Je utorok podvečer, citeľne sa ochladilo. Počet ľudí sa postupne zvyšuje, dve tretiny tvoria mladí ľudia. Hoci sa tu odohrá aj malá subdemonštrácia sekty okolo Slobodného vysielača (majú megafón, transparent, vlastné heslá), reč tvárí prezrádza, že prišli najmä slušní pracujúci alebo študujúci ľudia. Vadí im korupcia a Smer, sú to pre nich synonymá.

Niektoré mestá majú podzemný život. Odohráva sa v metrách, tuneloch či podzemných pivniciach. Sú to priestory víťazstva ľudského ducha nad kameňom. Ale Havana nie, Havana, to je iný prípad. Havana je nadzemné mesto s minimálnym podzemím. Ale zato na strechách domov, aj na tých najviac nemysliteľných strešných priestoroch, povyrastali malé domy, kúpeľne, prasacie chlieviky a vtáčie búdky. Akoby všetko hore nad budovami bolo možné a zároveň istým spôsobom nedosiahnuteľné.

Aké malo Slovensko za posledné desaťročia sny? V 50. rokoch to bolo zbavenie sa jarma komunistického prenasledovania. Tento sen sa nakrátko naplnil v roku 1968. Po roku 1969 tu vládla únava z normalizačnej politiky a až spontaneita na námestiach v novembri 1989 hovorila o sne slobody.