Súd podržal Malinovú Okresný súd v Nitre odmietol obžalobu Generálnej prokuratúry (GP) na Hedvigu Malinovú Žákovú. Znamená to, že Žáková zatiaľ nepôjde pred súd na základe obvinenia z krivej výpovede z roku 2006. Súd odmietol obžalobu pre porušenie práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces. GP totiž nezabezpečila preklad obžaloby do maďarského jazyka. Prokuratúra musí teraz splniť pokyny súdu, a potom vo veci opätovne rozhodnúť – to znamená podať obžalobu alebo prípad uzavrieť iným spôsobom.

O tom, že hospodársky rast Slovenska prekoná priemer EÚ, pričom reálna mzda bude stúpať a nezamestnanosť klesať, sa napočúvame v roku 2015 až-až. A ešte?

Tento rok budem držať palce Ukrajincom, Františkovi a Projektu N. Obávať sa budem Islamského štátu a silného Putina, ale trochu aj nášho referenda.

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Nebol to historický rok národného tímu, ale bol to rok výnimočný, prekrásny. A vytvára prepoklady na to, aby sme sa o rok tešili na EURO 2016. Kozákov Annus Mirabilis.

Noci sa predlžujú a tma dáva priechod zvýšenej aktivite zlých síl. Katarínou sa začínajú tzv. Stridžie dni. Pre súčasníka je vyhľadávanie stríg a bosoriek cez taký lucijský stolček len neškodným folklórom, kedysi to však bolo reálne povolanie a označeným ženám išlo minimálne o život.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Žijeme čudný rok 2014. Napriek vysokej miere bezpečia a prosperity zažívame v slobodnom svete ústup liberálnej demokracie. Súvisí so stratou dôvery vo vlastné sily, ktorá je jeho hybnou silou, s deformáciami a fatálnym porušovaním vlastných pravidiel, s opakujúcimi sa krízami, tendenciou k rozpadu jednotlivých štátov. Zároveň vidíme brutálny nárast hrubého násilia v moslimskom svete, biedy v Afrike a na druhej strane ekonomický vzostup autokratických ázijských štátov.

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.