Slovensko začína ďalší z radu krízových rokov, ktorých jedinou istotou je neistota. To ešte neznamená, že dianie za hranicami ovplyvní domáce udalosti viac než skutky tunajších politikov. Ale môže.

Ako písať o roku, ktorého najhoršia domáca udalosť sa stala už v jeho druhý deň? Čo môže byť horšie, než táto bezhlavá hlava a ňou spôsobené bezprávie? Práve to je nádej 2013.

Ako publicista sa nebudem tváriť, že nemám žiadne osobné záujmy. Žijem na Slovensku od roku 2004, zdaňujú ma podľa tunajšieho autorského zákona a zažil som tu štyri slovenské vlády: Dzurindova druhá vláda ma zhýčkala, Ficova prvá vláda mi spočiatku naháňala strach, a potom mi ponechala nízke dane, vláda Radičovej chcela moje daňové a odvodové zaťaženie jedným šmahom strojnásobiť a traumatizovala ma.

Babky demokratky je zvláštne označenie zvláštnych ľudí vo zvláštnej situácii. Bolo to v roku 1991, keď prvýkrát odvolávali Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády Slovenskej republiky. Odvolávala ho jeho domovská Verejnosť proti násiliu. Dôvody boli tristné – klamal, manipuloval, vydieral a konal v zásadných veciach na vlastnú päsť. Na vlastnú päsť a vo vlastnom záujme. Babky demokratky sa zhromažďovali hlavne pred budovou slovenského parlamentu. Mali v tvárach nenávisť a na perách „Mečiara si nedáme!“.

Keď pred dvoma týždňami zomrel Boris Strugacký a všimli si to i naše médiá, zdvihla sa na sociálnych sieťach celkom legitímna vlna nostalgického smútku. Spomenuli sme si na dôležitého a obľúbeného autora, respektíve spoluautora a ako to už tak býva, spomenuli sme si aspoň po smrti. Klasik, ktorý to najdôležitejšie napísal spolu s bratom Arkadijom, zosnulým v roku 1991.

V septembri tohto roku by sa dožil sto rokov pravdepodobne jediný slovenský politik, ktorý do politiky vstúpil už za 1. ČSR a aktívny v nej bol ešte aj po novembri 1989.

Popredný predstaviteľ československého kubizmu, významný maliar, grafik a intelektuál Emil Filla vydal pred 65 rokmi svoju knihu O svobodě. Prinášame z nej úryvok.

Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná, a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký, dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo, ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku, či a ako ju možno dosiahnuť, dnes z neho vyžaruje beznádej, že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu, pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou.

Sešli jsme se na tomto historickém místě, abychom si připomněli, že novodobému českému státu přibyl další rok. Od vzniku naší republiky zanedlouho uplyne již sto let. V té chvíli se jistě budeme ptát: Co tato, z hlediska historie relativně krátká doba, navíc přerušená nacistickým protektorátem a poté faktickým područím Sovětskému svazu, našemu národu přinesla; a co jsme svému státu přinesli my, kteří jsme v této době žili?

Mamas and Papas boli v druhej polovici 60. rokov jednou z mála amerických kapiel, ktoré mohli v popularite konkurovať The Beatles. Aj preto, že sa mohli spoľahnúť na veľkú spevácku osobnosť Mamy Cass Elliot.