Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

„Akékoľvek investície do štúdia biológie sú v prípade Gurdona totálnou stratou času pre neho i pre jeho pedagógov," napísal v roku 1948 do odporúčania pätnásťročnému študentovi jeho učiteľ. O 64 rokov neskôr si John Gurdon a Shinya Yamanaka prebrali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

Slovenská dokumentaristka Zuzana Piussi je podľa .týždňa jednou z kultúrnych osobností roka. Už dávno sa u nás nehovorilo o slovenskom filme tak ako v prípade jej posledných dokumentov.

Pri skúmaní moderných slovenských dejín treba upozorniť na jeden špecifický znak. Všetky emancipačné procesy sa uskutočnili bez širokej podpory domáceho obyvateľstva a boli viac vyjadrením vôle autoritatívneho vodcu ako demokratického rozhodnutia národa. Štúr vytýčil roku 1848 politický program Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny proti vôli väčšiny vtedajších Slovákov. Ani Československo by nikdy nevzniklo, keby o tejto otázke prebehlo na Slovensku referendum, väčšina obyvateľstva by sa rozhodla pre zotrvanie v Uhorsku.

Cena Anasoft litera nie je nič nové, veď bola tento rok udelená už siedmykrát. No práve v tom je jej význam.

Nech nad tým rozmýšľame akokoľvek, nevieme v tomto roku nájsť výstavu, ktorá by jednoznačne prevyšovala ostatné. Taký silný a komplexný zážitok, aký priniesla v minulom roku výstava Nové Slovensko, sa tentoraz nezopakoval. Udiali sa však aj dobré či silné veci. Ak musíme vybrať jedného favorita, bude to aj tento rok Slovenská národná galéria, Denisa Lehocká, Delete a v závere roka Jana Želibská (text písaný pred otvorením výstavy Krv).

Po uzatvorení priestorov asociácie združení pre súčasnú kultúru A4 v budove NOC na Námestí SNP v Bratislave sa ukázalo, že to nebolo len miesto dôležité pre divadlo, hudbu či film, ale že bude chýbať aj slovenskému literárnemu životu.

Keď ju olúpete a napočítate v hrsti dvanásť mesiačikov, okamžite si máte niečo priať. Vaše želanie sa do roka zaručene splní. Až takú má vraj silu na prvý pohľad obyčajná mandarínka.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Európan roka 2012 Šymon Kliman vystavuje v rámci Mesiaca fotografie cyklus Beautiful People, z ktorého fotografia rómskej madony je aj na plagátoch. Vyčítajú mu, že nemá svoj autorský štýl, jeho však baví skúšať vždy inak a stále niečo nové, učiť sa.