Tak sa nám vraj na televízne obrazovky vráti Twin Peaks, jeden zo seriálov, ktorý sa ocitá azda v každom texte, odbornom či populárnom, ktorý sa v širšom kontexte snaží vysvetliť súčasný seriálový boom. Lebo Twin Peaks Davida Lyncha a Marka Frosta už vtedy sledovali ľudia, ktorí inak seriály veľmi nemusia, a dodnes rezonuje, celých tých dvadsaťštyri rokov od svojej premiéry.

V novodobých slovenských dejinách vidíme, ako sa ľudia pod vplyvom ideológie stávali bezohľadnými voči iným. Za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945 to bol nacionalizmus, ktorý umožňoval ľuďom dostať sa k moci a pri nej zbohatnúť. To, že to bolo na úkor iných ľudí, ktorí potom putovali v dobytčích vagónoch preč, im nevadilo.

Kniha, ktorú sme pripravili pri príležitosti 10 rokov .týždňa a Lampy a tiež 25 rokov Novembra, sa volá Môj bláznivý život. A hoci sa názov môže zdať nemiestny, je presný.

Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Zvyšovanie sadzieb dane z príjmov by už verejnosť neprijala. Možno aj preto prichádzajú od nového roka desiatky nových zvýšení, dôkladne ukrytých na miestach, kde by ich hľadal málokto.

Práca je všade naokolo. Práca v jej mnohorakých podobách je témou druhého ročníka festivalu Bratislava Design Week, ktorý si budúci týždeň rozloží svoju centrálu v budove, kde sa už roky nepracovalo. Nielen o novej podobe práce hovoríme s jeho riaditeľkou Ľubicou Hustou.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

V Šoprone sa už celé týždne spomína. Podujatie strieda ďalšie podujatie, stretnutia, konferencie, slávnosti. V novinách, rozhlase a v televízii spomínajú bývalí vládni aj opoziční politici a historici analyzujú otvorenie hranice pred 25 rokmi.

Málokto o nej počul a ešte menej ľudí sa zaujímalo. Reč je o barónke Warsiovej, ministerke britskej vlády, ktorá minulý mesiac rezignovala. Obvinila pritom vládu, že v otázke Gazy zastáva „morálne neobhájiteľné“ pozície. Bol to pritom jej list, ktorý bol neobhájiteľný – gramaticky. Pôsobil takmer negramotne. Barónka nedokázala správne po anglicky napísať nielen slovo Británia, ale dokonca ani jej obľúbené slovo – islamofóbia. Ale najdôležitejšia bola veta, ktorá síce pôsobila chabo, ale mala znieť výhražne: „Akokoľvek dávno už ministerstvo vnútra a ďalší poukázali na dôsledky súčasného konfliktu a potenciál krízy v Gaze, naša odpoveď sa stáva bázou pre radikalizáciu, ktorá bude mať dôsledky v najbližších rokoch.“

Spomínam si na jednu epizódu z roku 1995. Koncom augusta sa v kanadskom Montreali konal svetový kongres historikov. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Kanade Anton Hykisch nás vtedy pozval do Ottawy na recepciu, ktorá sa mala konať pri príležitosti štátneho sviatku SR. Keď som prišiel na recepciu, sedel tam už Jozef Kirschbaum, niekdajší generálny tajomník HSĽS. Zvítal som sa s ním a povedal som mu, že ma teší, že už aj on oslavuje SNP.