Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave vraj objavila dieru na trhu. Otvára nový študijný program Teória digitálnych hier, ktorý v takom rozsahu na okolí nie je. A upozorňuje, že nepôjde len o teóriu.

Prepáčte mi tú naivitu – ako človek, ktorý celý život narába so slovami, som si myslel, že ak sa názov nejakej spoločnosti končí na -stav, tak tá spoločnosť niečo stavia. A aby to niečo postavila, zamestnáva desiatky, stovky kopáčov, bagristov, betonárov, lešenárov, murárov, montérov, žeriavnikov, skrátka stavebných robotníkov. V prípade Váhostavu som sa zmýlil. To bodré heslo Váhostav neváha, stavia, s ktorým spoločnosť napochodovala na stavenisko nášho prvotnopospolného kapitalizmu, znie dnes trochu inak, zato pravdivo: Váhostav nestavia, stavajú preň a zaň iní a Váhostav ich akurát privádza na mizinu. Na Slovensku sa tomu hovorí ozdravenie firmy.

Blíži sa výročie konca druhej svetovej vojny, onedlho toho budú plné všetky noviny. Najvyšší čas prečítať si román Volkera Weidermanna.

Laureátom Ceny Dominika Tatarku sa stal Ľubomír Longauer. Prinášame text jeho tatarkovskej reči, ako odznela minulý týždeň pri udelení tejto ceny.

Súťaže seniorov väčšinou nepriťahujú veľkú pozornosť divákov a médií. Hlavným dôvodom sú výkony, ktorými seniori často výrazne zaostávajú za svojimi mladšími kolegami. V niektorých športoch však vek nehrá až takú úlohu. Napríklad v šachu.

Deväťdesiatpäť rokov sa Slovenské národné divadlo zdráhalo uviesť niektorú z operných verzií Romea a Júlie. Od minulého týždňa má v repertoári tú najslávnejšiu, od francúzskeho skladateľa Charlesa Gounoda.

Chcel byť najlepším bubeníkom na svete, skoro prišiel o svoj život. Taký je príbeh mladého džezmena v americkom filme Whiplash, ktorý chcel despotickému učiteľovi dokázať, že na to má. No ako je to v skutočnosti. Čo všetko musí obetovať bubeník svojmu nástroju?    

Jednou z najdôstojnejších pripomienok 70. výročia oslobodenia Auschwitzu sa stalo vydanie knihy Elie Wiesela Noc v slovenskom preklade (Citadella, 2015).

„Dnes v noci nám to jaksi nešlo, / a tak mi Anča vraví k ránu: / „Počúvaj, tatko, miesto sexu / založme radšej novú stranu. Stranu má Jožo, Paľo, Béla, / či sme my horší ako oni? / Ty budeš výkonný podpredseda, /aj keď si zväčša nevýkonný. // O strana mia! / Únia, Aliancia... / Každý tú svoju vzýva. / Volič sa díva a zíva. / Ó, ako chutí / moc vo vlastnom hnutí! / Tomu sa na Slovensku / hovorí alternatíva.“

Pre Rómov príliš biela svojím správaním, pre bielych zase príliš čierna farbou svojej pokožky. Takto nejako by sa dalo jednou vetou vyjadriť životné rozpoloženie Janette Maziniovej, ako o ňom píše vo svojej autobiografickej knihe Cigánka.