Je piatok, neskorý večer. Počúvam Borisa Godunova od Modesta Petroviča Musorgského. Mám tú operu rád od hudobnej školy. Páčia sa mi baritónové a basové sóla, zbory, páči sa mi zadumanosť melódií aj pátos pravoslávnych zborov. Keď dopíšem tento blog, dočítam posledné strany z výbornej knihy Ľudmily Ulickej Zelený stan, ktorá popisuje posledných 50-60 rokov ruskej histórie cez životy troch priateľov, pohybujúcich sa v moskovskom undergrounde. Zajtra sa chcem konečne zahĺbiť do Volkovových Rozhovorov s Josifom Brodským.
Ako presvedčený kozmopolita som otvorený voči všetkým národom a kultúram, ale niektoré sú mi predsa len bližšie. Najviac ruská. Čítam takmer všetko z ruskej literatúry, čo vychádza v slovenských alebo českých prekladoch, občas sa vraciam k Čechovovi, Bulgakovovi a Nabokovovi, k Cvetajevovej a k Achmatovovej. A jedným okom popri tom sledujem, čo sa deje v Rusku.
Dnes som napríklad sledoval dianie na moskovskom súde, kde v akomsi sklenenom teráriu sedeli tri mladé ženy. Pripomínalo mi to Mlčanie jahniat, teda konkrétne nepredvídateľného a mimoriadne nebezpečného Hanibala Lectera, ktorý môže kedykoľvek niekoho zjesť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.