Poverený riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Juraj Čarný hovorí, že vždy chcel robiť sprostredkovateľa medzi umelcom a divákom. Dnes mu práca kurátora zaberá len desatinu času, inak je to predovšetkým manažovanie, cieľ však zostáva rovnaký.

Crowdfunding čiže kolektívne financovanie je úžasná vec. Nielen preto, že vďaka nemu nakoniec môžu vzniknúť veci, ktoré by inak nevznikli, ale najmä preto, ako veľmi sa môžu prečistiť vzťahy medzi tvorcami, investormi a potenciálnymi zákazníkmi. Konečne totiž môže platiť, že zákazník má pravdu naozaj vždy, nielen na konci, keď už je hotovo a posledné, čo zostáva, je vec predať, ale hneď od začiatku, keď ešte vec nie je, len idea. Nápad, projekt, sen.

Nebol šampiónom bratislavských volieb, ale nevzdal to. Dlho sa zdalo, že peniaze, ktoré do kampane nalial, sú vyhodené von oknom. Ale volič to napokon videl inak a Ivo Nesrovnal sa stal primátorom Bratislavy.

Tak zase priletel 17. november a doniesol so sebou niekoľko otrepaných refrénov a aj nejaké nové – nepochopiteľné. Donekonečna sa opakuje, že komunisti mali visieť na kandelábroch a všetko by dnes vyzeralo inak. Ktorí komunisti, prosím vás? Tí reformní, tí kariérni, tí starí, alebo tí čerství? Veď ich bolo ako červených kariet toť v Prahe na námestí! Čo mi pamäť siaha, v tom rozklade z osemdesiatych rokov už nebolo hrdinstvom ani len nevstúpiť do SZM. Ja som do SZM hrdinsky nevstúpila a nikto si to ani nevšimol!

Spojené štáty americké na seba zobrali zodpovednosť za zničenie Islamského štátu. A svet si, zdá sa, vydýchol. Takmer vôbec nepočujeme obvyklý chórus kritikov, ktorí pri každej predchádzajúcej intervencii USA v posledných rokoch namietali, že tá či oná vojenská akcia USA nie je dostatočne posvätená Organizáciou spojených národov. Hrozba, ktorú reprezentuje Islamský štát je, skrátka, príliš vážna, takže medzinárodné spoločenstvo bez reptania akceptuje, že Spojené štáty – bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN – dali dohromady alianciu ochotných a pustili sa do bombardovania islamských extrémistov v Iraku aj Sýrii.

Pán Dickinson zvládne prejsť už len pár krokov. Inak potrebuje na presun vozíček. Napriek tomu sa tento deväťdesiatročný Američan koncom augusta zbalil, nasadol do lietadla a opäť pricestoval do Bielych Karpát.

Krajina, z ktorej v poslednom období prichádza najviac poplašných správ, sa nazýva Irak. Paradoxne je to presne tá krajina, ktorá mala ešte nie tak dávno aspoň zdanlivo šancu na relatívne pokojnú existenciu.

Kedysi vlastnil úspešnú stavebnú firmu. Po pätnástich rokoch to však zabalil, aby nemusel podplácať politikov ani štátnych úradníkov. Podľa neho je jedno, kto je pri moci, pretože úplatky berú všetci. Martin Sukupčák.

Timravu sa patrí pietne uctievať. Je to predsa klasička, autorka z povinného čítania, maturitná otázka. Treba zaťať zuby a prečítať si od nej niečo či aspoň pozrieť v divadle. Patrí sa to. Alebo je to celé inak?

„Ak si Rus kúpi jablko od Poliaka, získavajú obe strany. Inak by sa obchod neuskutočnil. Ak im to niekto zakáže, obaja budú chudobnejší. A je úplne jedno, či táto intervencia príde z Moskvy, alebo Bruselu. Obchodné sankcie vždy ničia bohatstvo a robia spoločnosť chudobnejšou,“ píše Juraj Karpiš. A dodáva, že „ak cez hranice prestane prúdiť tovar, skôr či neskôr ich môžu začať prekračovať armády“.