Teroristi z organizácie Islamský štát (IS) nemilosrdne postupujú, do ich rúk padla približne tretina plochy Iraku. Na dobytých a ovládnutých územiach zavádzajú pravidlá, ktoré neponechávajú nijaké miesto na existenciu náboženských menšín. Prenasledujú a najbrutálnejšími spôsobmi vraždia kresťanov, ale aj vyznávačov okrajových odnoží islamu. Organizácia spojených národov koncom minulého týždňa vyhlásila v Iraku humanitárnu katastrofu tretieho stupňa.
Zároveň v polovici augusta OSN vydala správu, že príslušníci Islamského štátu sa na obyvateľstve obsadených oblastí dopúšťajú „barbarských činov“ sexuálneho násilia. „Sme vážne znepokojení pokračujúcimi správami a násilím, aj sexuálnym násilím páchanom na ženách, na dospievajúcich dievčatách a chlapcoch, všetko príslušníkoch irackých menšín,“ uviedli v tejto správe Zanaib Hawa Bangura a Nickolay Mladenov z OSN.
Podľa správy sa odhadom až 1 500 príslušníkov moslimskej sekty jezidov a tiež kresťanov ocitlo v sexuálnom otroctve. Jasným obrazom hrôzovlády, ktorú IS praktizuje, je obrovský prúd utečencov, ľudí, čo radšej zanechajú všetko, čo kedy mali, a zachraňujú si holý život. V bezvýchodiskovej situácii sa takto ocitajú celé rodiny, bezmocní starci aj celkom maličké deti. A až pri pohľade na toľkú bolesť a utrpenie svet konečne zbystril pozornosť. Podľa odhadov OSN sa počas tejto krízy ocitlo v postavení utečencov až 1,2 milióna Iračanov.
.vyrieši si problém Irak sám?
Tým naliehavejšia je dilema, ako čeliť zdanlivo nezvládnuteľnému víťaznému postupu teroristickej organizácie Islamský štát, ktorej cieľom je vytvoriť kalifát a už teraz má pod kontrolou územia nielen v Iraku, ale aj v Sýrii. Má sa v irackej kríze angažovať medzinárodné spoločenstvo? A ak áno, má sa angažovať len humanitárne, diplomaticky, alebo tiež vojensky? Netreba zabúdať na to, že zahraničie sa v Iraku angažuje už dávno. Poslední štyria americkí prezidenti mali v tejto oblasti rozrobené vojenské angažmány. Odhodlanie ukončiť americkú vojenskú prítomnosť prejavil až prezident Obama – a to, čo po ústupe Američanov z Iraku zostalo, dnes vidíme naplno.
Preto sa možno pýtať aj ďalej: Je dnešná situácia v Iraku – a ak áno, tak do akej miery – výsledkom americkej intervencie, a teda aj zodpovednosťou USA? Ak ňou je, akým postupom by Spojené štáty poslúžili Iraku najlepšie? Po tom, čoho sme svedkami ešte od dní Saddáma Husajna, nie je úplne nereálne uvažovať aj o tom, či náhodou nemajú časť pravdy izolacionisti, požadujúci nechať na pokoji Irak, krajinu s takou neistou štruktúrou hraníc a náboženských či politických prvkov, že v nej je ťažko vôbec identifikovať „skutočné záujmy Ameriky“. Lenže takéto riešenie bolo zatiaľ pre prakticky každú administratívu v Bielom dome nedostupné. Ale – pomohol by vojenský zásah, keď vieme, že v tejto časti sveta si dejiny amerických vojenských zásahov nezvykli na happy endy? V čase písania tohto článku váhal Washington, do akej miery bude v Iraku angažovaný aj humanitárne. Pôvodné rozhodnutie poskytnúť širokú pomoc vyhnaným jezidom v oblasti Biely dom revidoval, pretože počet utečencov sústredených na mieste, kam mali Američania možnosť ísť, bol nižší, než sa odhadovalo. V súčasnosti je v Iraku takmer tisíc amerických vojenských poradcov a úvahy o vyzbrojovaní Kurdov zo strany Ameriky už opustili oblasť teórie. Kurdským silám prisľúbili pomoc v podobe zbraní aj Nemecko, Francúzsko či Austrália.
Dá sa čakať, že si Irak svoje problémy vyrieši sám a v rámci svojich hraníc? (Táto posledná otázka pritom vychádza z predpokladu, že problém hranice neprekročí sám a veľmi rýchlo. Minimálne tie tisíce utečencov, ktoré sa pokúšajú dostať z krajiny, poukazujú na to, že presne k tomuto vývoj speje.) Aby to spravil, musí dôjsť k uznaniu faktu, že postup IS je do značnej miery výsledkom frustrácie, ktorú cítia tamojší sunniti. Len vtedy, keď sunniti začnú z vlastnej vôle podporovať vládu v Bagdade, bude to mať IS spočítané.
.veľké znepokojenie v Teheráne
V týchto dňoch prišiel signál z najvyšších miest, že Iračania sa o takéto riešenie svojich problémov prinajmenšom pokúšajú. Odstúpil – či skôr bol odstúpený – premiér Núrí Málikí, považovaný za nepriateľa sunnitov a za jednu z príčin krvavého chaosu v krajine. Ešte síce tvrdí, že je stále predsedom vlády, pretože jeho odvolaním bola vraj porušená ústava, a obrátil sa na najvyšší súd, ale Irak už čaká na novú vládu. Vytvoriť by ju mal podpredseda irackého parlamentu Hajdar Abádí, ktorého touto úlohou poveril prezident.
Málikího zrejme definitívne opustili domáci aj zahraniční spojenci. Nepodporuje ho Washington a najnovšie dal od neho ruky preč aj Teherán – pritom Irán bol dlho na jeho strane, alebo ho prinajmenšom akceptoval ako reprezentanta politickej vôle väčšinových irackých šiítov. Irán má totiž zo sunnitských extrémistov značné obavy.
Hrozivá kríza a postup IS však nútia iránske elity zmeniť názor. Ajatolláh Alí Chameneí, ktorý je v Iráne určujúcou duchovnou i politickou autoritou, sa po Málikího odvolaní vyjadril jednoznačne: dôveruje podpredsedovi irackého parlamentu Hajdarovi Abádímu a očakáva od neho nielen vytvorenie novej vlády, ale aj „ráznu príučku tým, ktorí sa v Iraku snažia o vzburu“.
Je to naozaj veľmi vážny signál. Veď len pred dvoma mesiacmi Chameneí oficiálne podporil Málikího a vyzval Iračanov, aby rešpektovali jeho víťazstvo vo voľbách, ktoré sa v Iraku konali v apríli. Odvtedy Teherán v podstate nezaprotestoval ani v momente, keď americký prezident Barack Obama nariadil vzdušné útoky proti pozíciám Islamského štátu na území Iraku. To, že Chameneí je schopný viac-menej prižmúriť oko nad zasahovaním „amerického satana“, je dôkaz, s akým šokom a znechutením iránske vedenie sleduje iracký vývoj.
.za čo IS ďakuje Málikímu
Teherán mal spočiatku nepopierateľný záujem na tom, aby Málikí a jeho vláda uspeli. Takisto ako irackí šiíti, aj iránske politické kruhy sa obávali sunnitského náboženského extrémizmu. Preto bol Málikí ako premiér pre ajatolláhovský režim prijateľný. Na jeho podpore sa Irán zhodol ešte aj so Spojenými štátmi americkými. Lenže Núrí Málikí očakávania Iránu – a nielen Iránu – sklamal.
Od roku 2006, keď sa prvý raz postavil na čelo irackej vlády, sa mu podarilo ešte väčšmi roztrieštiť tamojšiu politickú scénu. V krajine, kde je spor medzi väčšinovými sunnitmi a menšinovými šiítmi podstatou takmer všetkých politických šarvátok, sa šiít Málikí ani len dôveryhodne nepokúsil o náboženské a celonárodné zmierenie. Aj jeho riadenie krajiny pripravilo pôdu pre smrtiaci postup Islamského štátu. Jednak tým, že frustrovaní sunniti podporili IS, a jednak tým, že Irak s Málikího korupčnou klikou na čele prestával fungovať ako štát a nebol schopný sa brániť.
Nič v Málikího politickom životopise nenaznačuje, že by bol ešte schopný vykonať akýkoľvek krok, ktorý by pozitívne ovplyvnil situáciu v Iraku. A najnovšie spôsob, akým sa postavil proti svojmu odvolaniu, poukazuje skôr na to, že jeho uvažovanie je nesmierne vzdialené od reality. Hoci už niekoľko týždňov bolo zrejmé, že Málikí stratil podporu aj vo vlastnej koalícii, on tvrdohlavo odmietal odísť. Jeho odvolanie, píše Reider Visser, iracký historik, absolvent Oxfordskej univerzity na spravodajskom portáli Iraq Business news, z ústavnoprávneho hľadiska vyčistilo v krajine vzduch.
.favorit Američanov aj Iránu
Nielen Irán dnes teda vkladá dôveru a nádeje do Hajdara Abbádího, bývalého ministra financií. Ten má pred sebou tridsaťdňovú lehotu na zostavenie vlády, akú by odsúhlasil iracký parlament. Čo o ňom zatiaľ vieme?
Abbádí sa narodil v Bagdade v roku 1952 a vyštudoval elektrotechniku, vo vzdelávaní pokračoval ešte vo Veľkej Británii. Pôsobil v Islamskej strane Dawa, jednej z dvoch hlavných politických síl, ktoré zastupujú záujmy irackých šiítov. Táto strana bola za sunnitskej vlády Saddáma Husajna v opozícii a prenasledovaná (v 70. rokoch viedla proti Husajnovi ozbrojený boj). Abbádí preto značnú časť 80. a 90. rokov prežil v exile. Za Husajnovej diktatúry boli zabití dvaja Abbádího bratia. V roku 2003 sa do Iraku vrátil a prijal post ministra telekomunikácií v irackej vládnej rade. Odvtedy sa pokúšal stať premiérom, ani raz sa mu to nepodarilo. Dnes sa jeho ambície, zdá sa, napĺňajú.
Abbádí sa líši od Málikího predovšetkým svojou orientáciou na „celostnú politiku“, nie na čiastkové záujmy. Ďalej odhodlaním robiť kompromisy a nezatvárať oči pred realitou. Britský bývalý diplomat Gerard Russell, odborník na oblasť Afganistanu a Iraku, pre BBC povedal, že Abbádí robí inteligentnejšie kroky a v neposlednom rade lepšie rozumie Západu. Zdá sa, že Abbádí by mohol ponúknuť urazeným sunnitom a odcudzeným Kurdom také ústupky, aby sa v Iraku prestali cítiť druhoradí. Ak by získal ich podporu pre štát, bol by to sľubný základ irackej budúcnosti.
Dôležité však bude v najbližších dňoch a týždňoch najmä to, čo ukáže Abbádí Islamskému štátu. Či mu dá príučku, v akú jednohlasne dúfajú krajiny s inak značne odlišnými záujmami: Irán, USA aj Sýria. Zatiaľ sľuboval, že proti IS prijme pomoc od „hocikoho“, aj od Iránu. No uviedol aj to, čomu by dal prednosť: „Ak sa uskutočnia americké vzdušné útoky, nebudeme potrebovať iránske vzdušné útoky. Ak nie, potom budeme možno potrebovať tie iránske,“ povedal v júni v rozhovore pre Huffington Post.
Americké útoky na ciele IS sa uskutočnili. Abbádí sa s veľkou pravdepodobnosťou stane irackým premiérom. Je možné, že nebyť rošády na najvyšších postoch v Bagdade, USA by sa o zásahy zo vzduchu ani nepokúsili. Potrebovali mať aspoň dostatočne silný pocit – záruku im nik nedá –, že Irak povedie politik, ktorý už neposkytne sunnitom dôvody či zámienky, aby podporovali teroristov z Islamského štátu.
Zároveň v polovici augusta OSN vydala správu, že príslušníci Islamského štátu sa na obyvateľstve obsadených oblastí dopúšťajú „barbarských činov“ sexuálneho násilia. „Sme vážne znepokojení pokračujúcimi správami a násilím, aj sexuálnym násilím páchanom na ženách, na dospievajúcich dievčatách a chlapcoch, všetko príslušníkoch irackých menšín,“ uviedli v tejto správe Zanaib Hawa Bangura a Nickolay Mladenov z OSN.
Podľa správy sa odhadom až 1 500 príslušníkov moslimskej sekty jezidov a tiež kresťanov ocitlo v sexuálnom otroctve. Jasným obrazom hrôzovlády, ktorú IS praktizuje, je obrovský prúd utečencov, ľudí, čo radšej zanechajú všetko, čo kedy mali, a zachraňujú si holý život. V bezvýchodiskovej situácii sa takto ocitajú celé rodiny, bezmocní starci aj celkom maličké deti. A až pri pohľade na toľkú bolesť a utrpenie svet konečne zbystril pozornosť. Podľa odhadov OSN sa počas tejto krízy ocitlo v postavení utečencov až 1,2 milióna Iračanov.
.vyrieši si problém Irak sám?
Tým naliehavejšia je dilema, ako čeliť zdanlivo nezvládnuteľnému víťaznému postupu teroristickej organizácie Islamský štát, ktorej cieľom je vytvoriť kalifát a už teraz má pod kontrolou územia nielen v Iraku, ale aj v Sýrii. Má sa v irackej kríze angažovať medzinárodné spoločenstvo? A ak áno, má sa angažovať len humanitárne, diplomaticky, alebo tiež vojensky? Netreba zabúdať na to, že zahraničie sa v Iraku angažuje už dávno. Poslední štyria americkí prezidenti mali v tejto oblasti rozrobené vojenské angažmány. Odhodlanie ukončiť americkú vojenskú prítomnosť prejavil až prezident Obama – a to, čo po ústupe Američanov z Iraku zostalo, dnes vidíme naplno.
Preto sa možno pýtať aj ďalej: Je dnešná situácia v Iraku – a ak áno, tak do akej miery – výsledkom americkej intervencie, a teda aj zodpovednosťou USA? Ak ňou je, akým postupom by Spojené štáty poslúžili Iraku najlepšie? Po tom, čoho sme svedkami ešte od dní Saddáma Husajna, nie je úplne nereálne uvažovať aj o tom, či náhodou nemajú časť pravdy izolacionisti, požadujúci nechať na pokoji Irak, krajinu s takou neistou štruktúrou hraníc a náboženských či politických prvkov, že v nej je ťažko vôbec identifikovať „skutočné záujmy Ameriky“. Lenže takéto riešenie bolo zatiaľ pre prakticky každú administratívu v Bielom dome nedostupné. Ale – pomohol by vojenský zásah, keď vieme, že v tejto časti sveta si dejiny amerických vojenských zásahov nezvykli na happy endy? V čase písania tohto článku váhal Washington, do akej miery bude v Iraku angažovaný aj humanitárne. Pôvodné rozhodnutie poskytnúť širokú pomoc vyhnaným jezidom v oblasti Biely dom revidoval, pretože počet utečencov sústredených na mieste, kam mali Američania možnosť ísť, bol nižší, než sa odhadovalo. V súčasnosti je v Iraku takmer tisíc amerických vojenských poradcov a úvahy o vyzbrojovaní Kurdov zo strany Ameriky už opustili oblasť teórie. Kurdským silám prisľúbili pomoc v podobe zbraní aj Nemecko, Francúzsko či Austrália.
Dá sa čakať, že si Irak svoje problémy vyrieši sám a v rámci svojich hraníc? (Táto posledná otázka pritom vychádza z predpokladu, že problém hranice neprekročí sám a veľmi rýchlo. Minimálne tie tisíce utečencov, ktoré sa pokúšajú dostať z krajiny, poukazujú na to, že presne k tomuto vývoj speje.) Aby to spravil, musí dôjsť k uznaniu faktu, že postup IS je do značnej miery výsledkom frustrácie, ktorú cítia tamojší sunniti. Len vtedy, keď sunniti začnú z vlastnej vôle podporovať vládu v Bagdade, bude to mať IS spočítané.
.veľké znepokojenie v Teheráne
V týchto dňoch prišiel signál z najvyšších miest, že Iračania sa o takéto riešenie svojich problémov prinajmenšom pokúšajú. Odstúpil – či skôr bol odstúpený – premiér Núrí Málikí, považovaný za nepriateľa sunnitov a za jednu z príčin krvavého chaosu v krajine. Ešte síce tvrdí, že je stále predsedom vlády, pretože jeho odvolaním bola vraj porušená ústava, a obrátil sa na najvyšší súd, ale Irak už čaká na novú vládu. Vytvoriť by ju mal podpredseda irackého parlamentu Hajdar Abádí, ktorého touto úlohou poveril prezident.
Málikího zrejme definitívne opustili domáci aj zahraniční spojenci. Nepodporuje ho Washington a najnovšie dal od neho ruky preč aj Teherán – pritom Irán bol dlho na jeho strane, alebo ho prinajmenšom akceptoval ako reprezentanta politickej vôle väčšinových irackých šiítov. Irán má totiž zo sunnitských extrémistov značné obavy.
Hrozivá kríza a postup IS však nútia iránske elity zmeniť názor. Ajatolláh Alí Chameneí, ktorý je v Iráne určujúcou duchovnou i politickou autoritou, sa po Málikího odvolaní vyjadril jednoznačne: dôveruje podpredsedovi irackého parlamentu Hajdarovi Abádímu a očakáva od neho nielen vytvorenie novej vlády, ale aj „ráznu príučku tým, ktorí sa v Iraku snažia o vzburu“.
Je to naozaj veľmi vážny signál. Veď len pred dvoma mesiacmi Chameneí oficiálne podporil Málikího a vyzval Iračanov, aby rešpektovali jeho víťazstvo vo voľbách, ktoré sa v Iraku konali v apríli. Odvtedy Teherán v podstate nezaprotestoval ani v momente, keď americký prezident Barack Obama nariadil vzdušné útoky proti pozíciám Islamského štátu na území Iraku. To, že Chameneí je schopný viac-menej prižmúriť oko nad zasahovaním „amerického satana“, je dôkaz, s akým šokom a znechutením iránske vedenie sleduje iracký vývoj.
.za čo IS ďakuje Málikímu
Teherán mal spočiatku nepopierateľný záujem na tom, aby Málikí a jeho vláda uspeli. Takisto ako irackí šiíti, aj iránske politické kruhy sa obávali sunnitského náboženského extrémizmu. Preto bol Málikí ako premiér pre ajatolláhovský režim prijateľný. Na jeho podpore sa Irán zhodol ešte aj so Spojenými štátmi americkými. Lenže Núrí Málikí očakávania Iránu – a nielen Iránu – sklamal.
Od roku 2006, keď sa prvý raz postavil na čelo irackej vlády, sa mu podarilo ešte väčšmi roztrieštiť tamojšiu politickú scénu. V krajine, kde je spor medzi väčšinovými sunnitmi a menšinovými šiítmi podstatou takmer všetkých politických šarvátok, sa šiít Málikí ani len dôveryhodne nepokúsil o náboženské a celonárodné zmierenie. Aj jeho riadenie krajiny pripravilo pôdu pre smrtiaci postup Islamského štátu. Jednak tým, že frustrovaní sunniti podporili IS, a jednak tým, že Irak s Málikího korupčnou klikou na čele prestával fungovať ako štát a nebol schopný sa brániť.
Nič v Málikího politickom životopise nenaznačuje, že by bol ešte schopný vykonať akýkoľvek krok, ktorý by pozitívne ovplyvnil situáciu v Iraku. A najnovšie spôsob, akým sa postavil proti svojmu odvolaniu, poukazuje skôr na to, že jeho uvažovanie je nesmierne vzdialené od reality. Hoci už niekoľko týždňov bolo zrejmé, že Málikí stratil podporu aj vo vlastnej koalícii, on tvrdohlavo odmietal odísť. Jeho odvolanie, píše Reider Visser, iracký historik, absolvent Oxfordskej univerzity na spravodajskom portáli Iraq Business news, z ústavnoprávneho hľadiska vyčistilo v krajine vzduch.
.favorit Američanov aj Iránu
Nielen Irán dnes teda vkladá dôveru a nádeje do Hajdara Abbádího, bývalého ministra financií. Ten má pred sebou tridsaťdňovú lehotu na zostavenie vlády, akú by odsúhlasil iracký parlament. Čo o ňom zatiaľ vieme?
Abbádí sa narodil v Bagdade v roku 1952 a vyštudoval elektrotechniku, vo vzdelávaní pokračoval ešte vo Veľkej Británii. Pôsobil v Islamskej strane Dawa, jednej z dvoch hlavných politických síl, ktoré zastupujú záujmy irackých šiítov. Táto strana bola za sunnitskej vlády Saddáma Husajna v opozícii a prenasledovaná (v 70. rokoch viedla proti Husajnovi ozbrojený boj). Abbádí preto značnú časť 80. a 90. rokov prežil v exile. Za Husajnovej diktatúry boli zabití dvaja Abbádího bratia. V roku 2003 sa do Iraku vrátil a prijal post ministra telekomunikácií v irackej vládnej rade. Odvtedy sa pokúšal stať premiérom, ani raz sa mu to nepodarilo. Dnes sa jeho ambície, zdá sa, napĺňajú.
Abbádí sa líši od Málikího predovšetkým svojou orientáciou na „celostnú politiku“, nie na čiastkové záujmy. Ďalej odhodlaním robiť kompromisy a nezatvárať oči pred realitou. Britský bývalý diplomat Gerard Russell, odborník na oblasť Afganistanu a Iraku, pre BBC povedal, že Abbádí robí inteligentnejšie kroky a v neposlednom rade lepšie rozumie Západu. Zdá sa, že Abbádí by mohol ponúknuť urazeným sunnitom a odcudzeným Kurdom také ústupky, aby sa v Iraku prestali cítiť druhoradí. Ak by získal ich podporu pre štát, bol by to sľubný základ irackej budúcnosti.
Dôležité však bude v najbližších dňoch a týždňoch najmä to, čo ukáže Abbádí Islamskému štátu. Či mu dá príučku, v akú jednohlasne dúfajú krajiny s inak značne odlišnými záujmami: Irán, USA aj Sýria. Zatiaľ sľuboval, že proti IS prijme pomoc od „hocikoho“, aj od Iránu. No uviedol aj to, čomu by dal prednosť: „Ak sa uskutočnia americké vzdušné útoky, nebudeme potrebovať iránske vzdušné útoky. Ak nie, potom budeme možno potrebovať tie iránske,“ povedal v júni v rozhovore pre Huffington Post.
Americké útoky na ciele IS sa uskutočnili. Abbádí sa s veľkou pravdepodobnosťou stane irackým premiérom. Je možné, že nebyť rošády na najvyšších postoch v Bagdade, USA by sa o zásahy zo vzduchu ani nepokúsili. Potrebovali mať aspoň dostatočne silný pocit – záruku im nik nedá –, že Irak povedie politik, ktorý už neposkytne sunnitom dôvody či zámienky, aby podporovali teroristov z Islamského štátu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.