Záborský bol síce ctižiadostivý človek túžiaci po uznaní, ale občas si volil pseudonymy. Svoju prvú významnú báseň ódu Na Slováku podpísal menom N. Magurský. V roku 1864 v almanachu Lipa vydal svoje divadelné hry Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci – pod pseudonymom Vojan Josifovič. Na stránke zaborsky.blogspot.sk, ktorá prináša podrobné informácie o Záborskom a jeho diele a ktorú pripravuje Timotej Kubiš, sa uvádzajú aj ďalšie pseudonymy: Filip Konôp, Parabola Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla, Füldenstein, Vilibald Graf von Habenichts Titularkaiser von Babylon und expectativer König der Republik Pohlen.

FILM O mladých rodičoch 2 (Réžia: Adam Hanuljak, SR, 2012) Slovenský dokumentarista Adam Hanuljak (1980) nakrútil, napríklad, snímku Chránené územie o americkom turné Divadla z Pasáže. V roku 2006 natočil film O mladých rodičoch – spoznali sme jeho prostredníctvom niekoľko celkom mladých mám a otcov zo Slovenska, Česka, Rumunska a Fínska. Páry či jednotlivci to boli dosť rozdielni a boli na začiatku svojej rodičovskej cesty.

Dá sa spätne niečo uviesť na obhajobu vojny, o ktorej aj šéfideológ Bushovej éry Karl Rove povedal, že bola veľkou chybou? Azda len toľko, že bez 11. septembra by USA asi na Irak nezaútočili a že pravým cieľom zvrhnutia Saddáma naozaj nemusela byť ropa. No americký útok na Irak bol viac než len chybou, bola to katastrofa.

V nedeľu 3. marca budú v bratislavskom klube MMC piatykrát odovzdané ceny Radio_Head Awards. Denník SME a týždenník .týždeň na nich druhýkrát odovzdá Cenu za prínos do slovenskej hudby.

KNIHA Avraham B. Jehošua: Molcho (Pistorius, 2012) Chudák Molcho! Hneď v prvej vete románu mu zomiera manželka. Chorá bola sedem rokov a Molcho sa o ňu celý čas príkladne staral. Na prvých stranách knihy je toľko smútku, že človek musí vypäť všetky sily, aby sa cez ne „prečítal". Ak sa mu to podarí, odmena ho neminie. Molcho (z hebrejčiny do češtiny ho výborne preložila Magdalena Křížová) je s nadhľadom a miestami celkom vtipne napísaný román o trúchlení.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Aziati ju poznajú už odnepamäti, pretože ich jedlá bez nej prakticky neexistujú. Je veľmi príjemná a v extrémnych prípadoch dokáže byť priam návyková. Napriek tomu však do našich končín „dorazila“ len relatívne nedávno. Piata chuť – umami.

Aj keď je mottom festivalu prenášať z koncertných pódií na námestia najmä klasickú hudbu, organizátori každoročne obohatia ponuku i o džez. Treba však dodať, že britský huslista Nigel Kennedy sa cíti doma na oboch frontoch: vzdelával sa u Yehudiho Menuhina, vystúpil po boku Stéphana Grappelliho, koncertoval v prestížnych hudobných svätostánkoch, predal milióny nosičov s populárnejšími (Vivaldiho Štyri ročné obdobia) i menej známymi (William Walton) husľovými a violovými koncertmi. V posledných rokoch sa Kennedy usadil v Krakove, nahrával s vynikajúcou klezmer formáciou Kroke a zostavil kvinteto s mladými džezmenmi.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.