Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Lenže, ako to už v Česku býva, dobrý úmysel má mnoho zásadných chýb. A to takých, že hrozí podobný „průšvih“, aký nastal pred dvadsiatimi rokmi pri kupónovej privatizácii. Aj tá bola sama osebe dobrým projektom, keď Česko(slovensko) ako jediná krajina v postkomunistickej Európe chcelo veľkú časť „majetku ľudu“ opäť medzi ľud rozdeliť. Či už zámerne, alebo úmyselne, skončilo sa to však fiaskom, keď bola veľká časť českého priemyslu vytunelovaná a ešte väčšiu jeho časť noví vlastníci, dnešná česká podnikateľská elita, jednoducho ľuďom s kupónovými knižkami ukradla. Navyše kupónová privatizácia viedla už okolo roku 2000 k bankovej kríze, ktorá stála štátne rozpočty o dosť viac ako sto miliárd korún a celkový „průšvih“, ak nie zločin, s názvom kupónová privatizácia stál celých tisíc miliárd alebo celý bilión.
A to nie preto, že by bola tá základná myšlienka zlá, ale preto, že niektoré veci boli v kupónovej privatizácii domyslené a iné odpočiatku zanedbané, ako napríklad zákonodarstvo.  Podobne je to s cirkevnými reštitúciami. Človek nemusí byť priaznivcom protireštitučnej aktivistky, chartistky Lenky Procházkovej, aby mu bolo jasné, že v demokratických pomeroch ide o bezprecedentnú zmenu pomerov v Českej republike. V krajine, ktorá je po Švédsku najateistickejším štátom v Európe, dostávajú cirkvi do rúk majetky a finančné prostriedky, ktoré im majú umožniť tie pomery zmeniť. A to za podmienok, ktoré majú k férovosti a vyváženej náprave krívd minulosti podobne ďaleko, ako mal ten výsledok kupónovej privatizácie.
Stačí základné vzdelanie, aby si mohol človek spočítať, že aj bez využitia majetku za rádovo osemdesiat miliárd korún (z veľkej časti polí a lesov) sa od budúceho roku príjmy cirkví zvýšia na trojnásobok súčasného stavu. A to je v situácii vládnych škrtov, ktoré znižujú reálne dôchodky, škrtajú prvákom peniaze na ceruzky a zošity a znižujú dávky invalidom, prinajmenšom na zlosť.
Druhým problémom je, že cirkevné reštitúcie nedodržujú dosiaľ neprekročiteľnú hranicu 25. februára roku 1948, teda princíp, že sa vracia len to, čo bolo znárodnené v ére komunistickej diktatúry. Cirkvám sa má vracať aj majetok zabraný na základe zákona z roku 1947, teda z doby, ktorá sa dá pokladať za problematickú, no predsa len demokraciu. Kým cirkvám majetok zabratý pred februárom 1948 vrátiť možno, Baťove továrne v Zlíne, znárodnené tiež v tomto období „Tretej republiky“, vrátiť možné nebolo.
Ešte horšie sú ďalšie privilégiá, ktoré si voči iným reštituentom, bývalým majiteľom polí a lesov, cirkvi vydobyli. Sú to niekoľkonásobne vyššie sumy za štvorcový meter pôdy a lesov, v prípade pôdy, ktorá sa nachádza na katastri v Prahe, až sedemtisíc za štvorcový meter. Aj to, že si cirkvi dajú vyplácať náhrady po tridsať rokov, a to zvýšené o infláciu, je niečo, o čom sa  ľuďom a organizáciám, ktorí rovnako ako cirkvi prišli po roku 1948 o svoje majetky, môže len snívať.
Ak mali ODS a TOP 09 zámer posilniť neľavicové sily v spoločnosti, a posliniť si tak svoje zázemie, zrejme dosiahnu pravý opak. Pri spomienke na majetkové škandály Katolíckej cirkvi na Slovensku, ktoré vyvrcholili odvolaním príliš čistého arcibiskupa Róberta Bezáka, a s vedomím, že už dnes sú špekulácie s pôdou a lesmi jednou z veľkých tém hospodárskej kriminality v Česku, možno sa obávať, že Česko bude ešte ateistickejšie ako pred reštitúciou. Obávam sa, že cirkvám to prekážať nebude. Pretože aj bez veriacich budú „za vodou“. A to nielen katolíci. Napríklad jednej z menších cirkví s necelou päťdesiatkou duchovných a 1 700 veriacimi pripadne majetok, hnuteľný i nehnuteľný, za takmer 300 miliónov korún. To už stojí za úvahu, či sa človek náhodou nerozhodol pre nesprávne povolanie.

Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite