Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viva Nigel!

.peter Motyčka .časopis .hudba

Aj keď je mottom festivalu prenášať z koncertných pódií na námestia najmä klasickú hudbu, organizátori každoročne obohatia ponuku i o džez. Treba však dodať, že britský huslista Nigel Kennedy sa cíti doma na oboch frontoch: vzdelával sa u Yehudiho Menuhina, vystúpil po boku Stéphana Grappelliho, koncertoval v prestížnych hudobných svätostánkoch, predal milióny nosičov s populárnejšími (Vivaldiho Štyri ročné obdobia) i menej známymi (William Walton) husľovými a violovými koncertmi. V posledných rokoch sa Kennedy usadil v Krakove, nahrával s vynikajúcou klezmer formáciou Kroke a zostavil kvinteto s mladými džezmenmi.

Anglicko-poľský Nigel Kennedy Quintet vydal dvojicu albumov, koncertuje po celom svete a v domácej premiére ich uviedla aj Viva Musica! Podobne ako na minulom ročníku doplácali i tohoročné koncerty na akusticky nešťastný priestor Starej tržnice, ktorý sa pri nasadení elektrifikovanej kapely mení na neprehľadný zvukový tunel. Našťastie Kennedy začal svoje trojhodinové vystúpenie v „unplugged“ verzii a prvú polovicu venoval Bachovi. Bol to predovšetkým Kennedyho Bach, osobitý a provokujúci. S fantastickým nasadením a tónovou kultúrou nebolo možné polemizovať napriek tomu, že kde-tu nechával (ako hudobníci hovoria) „padnúť notu pod stôl“. Napriek „švindľovaniu“ v Bachových husľových sonátach vyrážal Kennedy poslucháčom dych. Neveľmi vydarený bol len pokus o zdžezované Allegro s kapelou, pri ktorom bubeníkovo pochodové frázovanie evokovalo prvomájový sprievod. Lepšie dopadli pôvodné skladby balansujúce medzi zasneným romantizmom a džezom. Kennedy sa ukázal ako majster zvukomaľby, atmosféra ospalej Hills of Saturn sa diametrálne zmenila nasadením hammond organu a saxofonistovej zámeny nástroja za basklarinet. Pódium a sála v momente stemneli a kapela vytvorila hlavnému sólistovi neobmedzený priestor na sférické hlukové riffy na päťstrunových elektrických husliach. Za mnohé by sa nehanbil ani Hendrix – priamou odvolávkou na gitarového majstra bola slávna The Star-Spangled Banner. Kennedy ustavične dokazoval, že svoj nástroj zvláda excelentne a podobné nasadenie vyžaduje od spoluhráčov, saxofonistu Tomasza Grzegorského, klaviristu Piotra Wyleżola, kontrabasistu Adama Kowalewského a bubeníka Krzysztofa Dziedzica. Poliaci veru majú čo robiť, aby to každý večer po boku britského „divocha“ ustáli. Ako mi Wyleżol po koncerte naznačil, nepredvídateľnosť Kennedyho hudobného smerovania a jeho rockové nasadenie sú v istom zmysle súčasným punkom a hippies. Sršiaca energia, jeho pódiové správanie, ako aj absolútne žoviálna komunikácia s publikom ochromujú. A miestami stierajú hranice medzi geniálne vystavanými nápaditými kúskami a istou hlušinou, ktorá jeho siahodlhými skladbami kde-tu prebleskne. Vidieť a počuť Nigela Kennedyho však patrí k absolútnym koncertným zážitkom a ináč to nebolo ani v Bratislave!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite