Živo si spomínam na časy, tesne pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď tých zopár ľudí, ktorí neboli nadšene za, dostávalo nálepku bláznov. Keď sa vyjadrili, že Európska únia je molochom etatizmu, ktorý reguluje, čo sa len regulovať dá, a čo nereguluje, to regulovať chce, vyslúžili si výsmech.

Iste, ešte aj po týždni človeku dvíha žalúdok, že nový generálny prokurátor, za ktorého hlasovali zrejme aj kúpení poslanci, nebol zvolený len o chlp. Ale v posledných dňoch sa na poli práva a spravodlivosti stali aj dve úplne pozitívne udalosti.

Pravicové mesto, kde sa pravica zhodla na jednom kandidátovi, a aj tak si užíva (zrejme) posledné dni pravicového primátora.

Za slobodu sme v novembri, pred ním ani po ňom nebojovali. Dostali sme ju ako (nezaslúžený) dar. Bolo to ako sen.

Súboj lokálpatriotov v týchto dňoch vrcholí. Najmä na bilbordoch a plagátoch.

Keby mala Magdaléna Vašáryová tri hlavy, prišla by za posledné dni o všetky tri.

V týchto dňoch prebiehajú dva dvôležité festivaly: BLAF v Bratislave a ŽLF v Žiline.

Viacero ľudí sa ma v posledných dňoch pýta, čo si myslím o tom, že by mala byť Slovenská televízia spojená so Slovenským rozhlasom. Odpovedám úprimne: neviem, či to je dobrý, alebo zlý nápad.

Sú frázy, že „hudobník vydá zo seba všetko“, že odviedol na pódiu „stopercentnú robotu“, no ani jedna z tých floskúl stále nedokáže popísať vystúpenie Leonarda Cohena v bratislavskej NTC Sibamac Arene. Možno stačí, že sa naplnil význam slova „Koncert“. Vystúpenie tohto človeka sa stalo samotnou oslavou hudby a umenia ako takého.

Reakcie na články o Gay Pride Parade v .týždni ma priviedli k tomu, aby som napísal, čo si homosexuáloch sám myslím.