Do slovenských kín prichádza nová česká čierna komédia Díra u Hanušovic. Na režisérsku stoličku si prvýkrát sadol Miroslav Krobot, do hlavných úloh obsadil hercov pražského Dejvického divadla. V čom oneskorený debutant prekvapil a čo mu nevyšlo?

Dva týždne pred komunálnymi voľbami spoločný kandidát ľavice na miesto primátora hlavného mesta vyhlásil, že odstupuje.

Všetci si pamätáme školské jedálne z detstva, plné hliníkových príborov a zamračených kuchárok. V rodinnej jedálni u Lenky si však potrpia na príjemné prostredie. Jej zamestnancom sa vraj lepšie pracuje, lebo sa majú neustále na čom smiať.

Továrnik a mecenáš z východného Česka Kvido Štěpánek vyslal vlastný humanitárny konvoj na Ukrajinu. Ako svoju osobnú odpoveď Rusku. Nebavilo ho čakať, kým to urobí EÚ, tak to urobil sám. Z Jablonného nad Orlicí (3 300 obyvateľov), kde má jeho firma sídlo, išlo päť Štěpánkových kamiónov až do Slavjanska. Po dohode s ľuďmi z neziskovky Člověk v tísni, ktorí organizujú pomoc, viezli strešnú krytinu na stovku domov a 50 ton oblečenia. Minulý štvrtok a piatok sa (po pätnástich dňoch jazdy) v poriadku vrátili. „Nemám k Ukrajine zvláštny vzťah. Ale pamätám si dobre na rok 1968, keď som mal 11 rokov.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

História najväčšej futbalovej krajiny bude rozdelená na dve etapy. Na obdobie pred 8. júlom 2014 a na obdobie po ňom. Proklamovaná kolízia superveľmocí sa zmenila na kataklizmu Brazílie. Čierna mora z Belo Horizonte, pre Brazíliu už navždy „ten zápas“.

Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Prišiel deň, ktorý sme si predstavovali tisíckrát, ale nikdy nie takto. Mysleli sme, ako ho budeme oslavovať, ako sa budeme objímať, nosiť zástavy, ale je po tom. Nikto nekričí „Nech žije slobodná Kuba!“, nikto neotvára fľaše. Vyhlásenie vlád Kuby a USA o nadviazaní diplomatických vzťahov nás prekvapilo uprostred signálov s opačným významom. Raúl Castro odložil tretie kolo rokovaní s EÚ a represie na 10. decembra boli zamerané na ochrancov ľudských práv. Prvým prekvapením bolo, že Námestie revolúcie a Biely dom spolu viedli rozhovory 18 mesiacov. Kým režim vytváral dojem, že čo i len priblíženie sa k colnej kontrole USA je prejavom zrady, naši politici sa so Strýkom Samom stretali. Tak klame politika!

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.