Nepálska muzika nie je len o tradičných bubienkoch, flautičkách a husličkách. O tom, že tu fičí aj tvrdý rock, sa presvedčili tisíce ľudí, keď videli mojich Nepálcov hrať na nedávnej šnúre po Slovensku. Starý rock je vlastne hudba, s ktorou sa tu práve príchodzí turista stretne najskôr, keď vhupne do jednej z desiatok rockových krčiem v centre Káthmandu alebo Pokhary. Vojde tam preto, že začuje hrať starých Floydov, Zeppelinov, AC/DC, Boba Marleyho, ale aj novších Radiohead či Adele. Všetky kapely hrajú ten istý výber, asi sto pesničiek, a takmer všetky ich hrajú rovnako. Po roku či dvoch prestane do týchto krčiem chodiť, lebo už nemôže počuť Creep či Stairway to Heaven. Vtedy začne rozmýšľať, či tu vlastne existuje kvalitná pôvodná tvorba.

Minulý týždeň sme získali a zverejnili mimoriadne vážnu informáciu o možnom ovplyvnení ústavného sudcu pri rozhodovaní o kauze Čentéš. Napriek tomu ostalo ticho. Prečo?

Silvio Berlusconi. Idol. Ikona. Vzor. Diabol. Magnát. Satyr. Bakchus. Slaboch. Silnoch. Čertisko. Terč. Lovec. Ale zrejme nikdy korisť. Tou boli všetci tí, ktorí si mysleli, že ho ulovili.

Nedávne skúsenosti z metanolovej aféry spôsobili, že česká verejnosť sa začala viac zaujímať o to, čo sa to vlastne v tejto oblasti deje. Médiá intenzívne sledovali prácu polície, prinášali rozhovory s expertmi i súhrnnejšie informácie o tom, ako sa v Česku pije.

Pred pol rokom jej bývalý manžel strelil guľku do hlavy. Zbytočná smrť Zuzany Dzivej bola aj dôsledkom fatálnej nečinnosti konkrétnych sudcov, prokurátorov a policajtov. Napriek tomu však nikto z nich za svoje zlyhanie dodnes nepykal.

Občas si vravím, že tu v strednej Európe prežívame najlepšie časy, aké sa nám kedy pošťastili. Posledné týždne, keď sa Česko, a vďaka nemu aj ostatné krajiny naokolo, vrátili do doby alkoholového temna, ma však z tejto istoty vykoľajili. Najmenej dve desiatky ľudí, ktorí zomreli len preto, že si dali „frťana“, to je niečo, o čom som dosiaľ len čítal alebo začul. A to som, pokiaľ ide o alkohol, zažil toho už dosť.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Už mám doma na stole pár dní rozloženú krásnu knihu Dany Bořutovej a Dušana Samuela Architekt Jurkovič. Priebežne si v nej listujem a čítam, najmä v časti nazvanej Slovanské kúpele. Koniec týždňa budem totiž tráviť v kúpeľoch Luhačovice, a to vďaka pozvaniu českej centrály cestovného ruchu CzechTourism. Nechystám sa tam iba ochutnávať liečivé luhačovické žriedla, hoci zopár pohárov Vincentky určite vypijem. V prvom rade ma do Luhačovíc ťahá Dušan Jurkovič, najoriginálnejší slovenský architekt.

Predstavte si, že si vychutnávate šunkovú bagetu kdesi na železničnej stanici a zrazu vám spadne na zem. Ak veríte tomu, že na ňu nestačia naskákať mikroorganizmy zo zeme, keď ju zdvihnete skôr, ako ubehne päť sekúnd, tak patríte medzi tých 63 percent ľudí, ktorí vyznávajú takzvané päťsekundové pravidlo.