Kočner sa chcel dostať na slovenskú politickú scénu prostredníctvom strany Cieľ. Na jej registráciu však potreboval 10-tisíc platných podpisov. Tie chcel získať aj vďaka údajom o sociálne slabších ľuďoch, ktorí dostávali potravinovú pomoc.

Veľkou témou nového .týždňa je otázka, aké vážne je globálne otepľovanie, čo je jeho príčinou, čo je hystéria a čo realita a aké rozumné kroky by človek mohol urobiť. Okrem toho sa venujeme zmenkovému súdu Kočnera a Ruska a tiež rastúcemu fenoménu bicyklovania.

Klíma na Zemi sa mení. Je čoraz teplejšie a pribúdajú extrémne výkyvy počasia. Aké vážne je globálne otepľovanie a čo je jeho príčinou? Čo je hystéria a čo realita a aké rozumné kroky by mohli urobiť štáty, firmy aj jednotlivci?

Hovorí sa, že virtuálny priestor funguje v bublinách. Že v ňom nemáme šancu prejsť k ľuďom mimo našej bubliny tak, aby sme nepoužili bulvárnu metódu alebo neustúpili zo svojich zásad. Čokoľvek, čo v nej spravíme, uvidia len tí, ktorí to vidia podobne. A tak sme zaseknutí v polovici cesty.

Druhý najväčší nepriateľ konzervativizmu, hneď po komunizme, je liberalizmus – tak nejako to sformuloval Ján Čarnogurský ešte začiatkom 90. rokov. Ozvenu tých slov počujeme dodnes. V poslednom čase dokonca čoraz hlasnejšie.

Šiestim politikom sme položili nasledujúcu otázku podľa toho, k akému politickému prostrediu majú bližšie. Čo pokladáte ako človek, ktorý má bližšie ku konzervativizmu, za najväčšie nebezpečenstvo liberalizmu?

Pohoda sa už desiatykrát končila bohoslužbou. S Ankou Polckovou a Róbertom Bezákom sme hovorili o oslobodení ženy. Je to aktuálna téma. Ženy v našom svete preberajú zodpovednosť, volíme ich do čela štátu, v týchto dňoch sme si zvolili ženu do čela Európskej komisie.

Prevodovka naľavo. V lete iba daždivé dni. Nápisy v írskom jazyku. Pivo je drahšie ako minerálka. Muži chodia do pubov v sprievode manželiek. Navyše, vnútri reštaurácií a barov sa nefajčí. Takže akoby všetko naopak. A predsa tam stále chodíme.

Vedel som, čo ma čaká, ale keď som tú stopu našiel, vyrušila ma. Stúpil som na základovú tehličku múru, úzku ako topánka, a chcel som tam chvíľu len tak postáť. Ale vedľa nej bola ďalšia, a ďalšia, potom ešte tisíce ďalších, plece pri pleci, celá línia, režúca jeden Berlín vo dva.

Celý čas som si to predstavovala. Celé tie roky, čo cestujem a žijem všade, len nie doma, som si predstavovala, ako by to všetko videli moji rodičia. Híkali by úžasom, alebo by dostali kultúrny šok?