Sedemdesiate roky v Československej socialistickej republike. Na Hradčanoch sedí najprv Ludvík Svoboda, v roku 1975 ho vystrieda Gustáv Husák. Takmer všetky deti sú pionieri, len málo tínedžerom sa darí uniknúť Socialistickému zväzu mládeže (pravdupovediac, drvivá väčšina sa uniknúť ani nesnažila). Mandarinky a banány boli skoro pred každými Vianocami, na dovolenky sa chodilo do Burgasu alebo na Balatón. Populárnej hudbe sa mimoriadne darilo: Karel Gott si kládol zásadné otázky s jemne erotickým podtónom, ako napríklad Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?, Helena Vondráčková obdivovala Maľovaný džbánok, Karol Duchoň túžil po dolinách a dievčati z Budmeríc, každoročne sa konala Bratislavská lýra, Děčínská kotva a festivaly politickej piesne v Martine a v Sokolove.

Denníky mohli byť vďačné, že parlament hlasoval o dôvere pre vládu a euroval okolo pol jedenástej večer. Znamenalo to, že síce s odrenými ušami, ale predsa len stíhali dostať prelomovú správu o páde vlády do novín. Keby sa hlasovalo okolo jednej, druhej v noci, čitatelia by dostali do rúk zastarané správy.

Detstvo. Neraz aj napriek tomu, že sa počas neho môže prihodiť všeličo zlé a kruté, ostáva vryté v našich dušiach a pamätiach akýmsi zvláštnym spôsobom.

Svět obchází přízrak recese, a tak se ekonomové, bankéři, politici i komentátoři všech médií přou o to, kdo za to může a jak z toho ven. Ponechme stranou levicové ideology spiklenecké historie, kteří už od slavného manifestu Karla Marxe viní za všechno zlo ďábelský, neomezený instinkt vlastnit, mýtický kapitalismus, plutokracii světa, jež všechny ožebračuje, jak věřil Lenin i Hitler.

Niečo visí vo vzduchu a nebude to rádioaktívny spad. Pokiaľ sa človek vedome nebráni, na iné, ako na Jóbove zvesti už ani nenarazí. Nedá sa inak pristupovať k svetu a uchovať si dôstojnosť, len cez masku irónie a sarkazmu. Tvár sa krčí od úsmevu, ale v očiach ho niet, len nekonečný smútok občas prerušený zlovestnými plamienkami zadosťučinenia. Akoby tie oči vraveli: všetko je zle a dobre vám tak, nech to všetko zhorí v pekle.

Jedenásteho septembra pred desiatimi rokmi som si urobil také malé súkromné preteky cez polovicu Slovenska. Až skoro niekde pod Tatrami sa konalo prvé spoločné cvičenie českej a slovenskej armády od rozpadu federácie, čo bola pre čerstvého stáleho spravodajcu na Slovensku a na okolí téma na veľkú reportáž.

Aj keď opozícia, samozrejme, nemala dosť hlasov na vyslovenie nedôvery premiérke, nad budúcnosťou Ivety Radičovej sa zaťahujú mraky. Aj keď z nich nemusí zapršať, žiadny z predchodcov, ktorí čelili rovnakej procedúre, nemal svoju situáciu menej pod kontrolou a nepôsobil odovzdanejšie.

Je to malá irónia našich dejín. Sme národom, ktorému chýba otec. Česi majú svojho tatíčka, my sme ho neprijali. Maďari majú svojho kráľa -svätca, my sme na neho zabudli.

Prvý skutočný dotyk s hudbou bol v druhom alebo treťom ročníku ZŠ, keď som dostal so sestrou kotúčový magnetofón. Šiel som k sesternici, ktorá mala, tiež na kotúčaku, nahrané pesničky The Beatles. Keďže žiadne prepojovacie šnúry neexistovali, priložil som mikrofón k jej reprákom a nahral som si Revolution a spol. Nahrávka bola príšerná, ale počúval som ju do nemoty, až kým sa páska nezodrala.

Počasie bolo skôr chladné, ale politicky leto bolo teplé až horúce. Zločin v Nórsku. Zlo, akého sú ľudia schopní, ale za ktoré nesie vinu vždy len páchateľ, nikto iný. Vrah bol označený za člena kresťanskej konzervatívnej pravice, ale nebol ním. Kresťanstvo nenávidí hriech, ale miluje hriešnika a odpúšťa mu; zločinec žiadnu ľútosť či milosrdenstvo neprejavil.