Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Jedenásteho septembra pred desiatimi rokmi som si urobil také malé súkromné preteky cez polovicu Slovenska. Až skoro niekde pod Tatrami sa konalo prvé spoločné cvičenie českej a slovenskej armády od rozpadu federácie, čo bola pre čerstvého stáleho spravodajcu na Slovensku a na okolí téma na veľkú reportáž.

Dohovorený rozhovor s vojenskými veliteľmi a ukážku cvičenia som stihol, ukážky cvičenia vyzerali veľkolepo, horský výcvikový priestor bol v ten deň veľmi krásny. Reportáž, ktorú som písal potom v akomsi zastrčenom bare okresného slovenského mesta, moje noviny nikdy neuverejnili, hoci sa, myslím, dosť vydarila. A to preto, že keď som dopísal, odoslal a zavolal kolegyni do mojich vtedy domovských Hospodářských novín, povedala, že reportáž asi nepôjde, lebo do Dvojičiek v New Yorku narazili dve lietadlá. Prvé sekundy som jej to ani neveril a pokladal som to za jeden z vtipov, ktorými sa častujú vojnami a katastrofami ošľahaní redaktori zahraničných rubrík asi všetkých novín sveta. Znelo to totiž tak neuveriteľne a neskutočne, že to naozaj vyzeralo na hlúpy vtip.
Cesta zo slovenských hôr bola pomalšia, ale ešte väčšmi nabitá dojmami ako tá ranná pretekárska z Bratislavy. Išiel som síce pomaly, takmer podľa predpisov, ale z rádia, ktoré na dlhých vlnách chytilo Český rozhlas, sa rúcal náš svet, ktorý sme poznali. Dvojičky, útok na Pentagón, ďalšie lietadlo, ktoré nevraždilo len vďaka cestujúcim, ktorí obetovali životy za životy tých na zemi pri zúfalom odpore proti teroristom na palube.
Do Bratislavy som prišiel neskoro na to, aby som bol kolegom v novinách niečo platný, svet sa rúcal ďalej, a tak som urobil to, čo ľudia robia, keď sa rúca svet. Trochu som sa opil, a potom som sa miloval s krásnym dievčaťom, ktoré tú noc, keď sa zrútil svet, chcelo tiež prekryť milovaním. Bolo v tom trochu lásky, ale omnoho viac vzdoru proti osudu, proti svetu, ktorý nám, ako sa vtedy zdalo, chystal strašné veci. Ráno 12. septembra sme sa pobozkali, ja som odišiel pomáhať redakcii do Prahy a zostal som tam ďalšie dva týždne. Dievča na mňa nezabudlo, ale naše vojnové milovanie sa už nezopakovalo, pretože náš svet sa nezrútil a „vojna proti terorizmu“ bola našťastie iba heslom a bojiskami sa nestali naše mestá, ale vzdialené afganské hory a iracké púšte.
Nie sú to ani dva týždne, čo ma na bicykli zrazilo auto. Mal som veľké šťastie, trochu som sa potĺkol, mám zlomenú ruku a zopár stehov na hlave, to naozaj na takú haváriu nie je nič strašné. Svoje zranenia zvládam s nadhľadom, ale zároveň si uvedomujem, aká krehká bola hranica medzi bytím a nebytím, aký nečakaný je tento svet, a to tak v dobrom, ako aj v zlom.
A znovu mi to pripomenulo aj stredajšie popoludnie, keď pri ruskej Jaroslavli havarovalo lietadlo plné najlepších hokejistov sveta, vrátane troch mladučkých českých, ktorí sa už však napriek svojej mladosti stihli stať hokejovými idolmi českého národa. Spolu s nimi zahynuli podobne úžasní športovci z iných krajín, kapitán slovenskej reprezentácie Pavol Demitra, švédsky reprezentačný brankár, líder lotyšského hokeja, bieloruská hviezda a desiatky ruských hokejistov najvyššej triedy. Jaroslavlský tím totiž nebol hocijaký, ale bronzový tím ruskej KHL, ktorý tento rok myslel na titul v druhej najlepšej klubovej súťaži sveta.
Najväčším šťastím môjho života je môj syn Jakub. Okrem toho, že je krásny a skvelý chalan, ktorý vyniká v tak rozličných veciach, ako je fotografovanie, futbal, tenis alebo hra na gitare, ma často prekvapí múdrosťou. Mám to privilégium, že môžu s jeho dovolením čítať jeho facebookovskú korešpondenciu, dnes asi hlavný komunikačný kanál detí v jeho tínedžerskom veku. Smrť českých hokejistov, ale aj Slováka Demitru a ďalších prežíval ťažko, vo štvrtok šiel tak ako polovica jeho triedy do školy v smútočnej čiernej. A vo štvrtok večer napísal na svoju facebookovskú stenu krásnu vetu, ktorú si dovoľujem použiť v mierne pozmenenej verzii: Kašlite na tie vaše hlúpe starosti, vaše nepodstatné problémy. Buďte radi, že tu ste, že ste zdraví, že máte rodinu a priateľov. Nemám k tomu čo dodať. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite