Dvaja americkí klasici a generační spolupútníci vydali v týchto dňoch nové albumy. Zatiaľ čo Tom Waits sa môže pochváliť najlepším albumom za posledné roky, Lou Reed je na tom horšie, ale nie tak zle, aby ho bolo možné hodiť do starého železa.

Predpoludním 23. októbra som sa vybral do Zväzu spisovateľov. Počasie bolo pochmúrne, v meste som sotva videl národnú zástavu. Podivný sviatok. Pred piatimi rokmi som musel vstať skôr. Ráno o siedmej ma zobudil telefón poľského novinára s tým, že pred parlamentom polícia rozohnala demonštrantov, ktorí tam stanovali. Pokladal som to za zlé znamenie.

Nedávno som bol opäť v Londýne a tentoraz som mal čas aj na „sightseeing“. Samozrejme, Katedrála svätého Pavla nemohla chýbať. Ani sme netušili a zažili sme historický okamih – prvý deň jej otvorenia po týždňovej uzávere vďaka tamojšej odnoži hnutia Occupy Wall street.

Spojenie hlasovania o dôvere vláde s prijatím eurovalu malo byť posledným a najúčinnejším nástrojom, aby Dzurindova hra na psa a mačku vyústila v koalícii do víťazného konca.

Na Slovensku máme len málo operencov, ktorých hlas síce pozná aj malé dieťa, ale to, ako vyzerajú, vieme väčšinou len z knižiek. Do tejto kategórie patria aj kukučky. Žijú skryto, a tak až intenzívny výskum v posledných rokoch začína dávať zmysel mnohým tajomstvám ich existencie.

Sedemdesiate roky v Československej socialistickej republike. Na Hradčanoch sedí najprv Ludvík Svoboda, v roku 1975 ho vystrieda Gustáv Husák. Takmer všetky deti sú pionieri, len málo tínedžerom sa darí uniknúť Socialistickému zväzu mládeže (pravdupovediac, drvivá väčšina sa uniknúť ani nesnažila). Mandarinky a banány boli skoro pred každými Vianocami, na dovolenky sa chodilo do Burgasu alebo na Balatón. Populárnej hudbe sa mimoriadne darilo: Karel Gott si kládol zásadné otázky s jemne erotickým podtónom, ako napríklad Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?, Helena Vondráčková obdivovala Maľovaný džbánok, Karol Duchoň túžil po dolinách a dievčati z Budmeríc, každoročne sa konala Bratislavská lýra, Děčínská kotva a festivaly politickej piesne v Martine a v Sokolove.

Denníky mohli byť vďačné, že parlament hlasoval o dôvere pre vládu a euroval okolo pol jedenástej večer. Znamenalo to, že síce s odrenými ušami, ale predsa len stíhali dostať prelomovú správu o páde vlády do novín. Keby sa hlasovalo okolo jednej, druhej v noci, čitatelia by dostali do rúk zastarané správy.

Detstvo. Neraz aj napriek tomu, že sa počas neho môže prihodiť všeličo zlé a kruté, ostáva vryté v našich dušiach a pamätiach akýmsi zvláštnym spôsobom.

Svět obchází přízrak recese, a tak se ekonomové, bankéři, politici i komentátoři všech médií přou o to, kdo za to může a jak z toho ven. Ponechme stranou levicové ideology spiklenecké historie, kteří už od slavného manifestu Karla Marxe viní za všechno zlo ďábelský, neomezený instinkt vlastnit, mýtický kapitalismus, plutokracii světa, jež všechny ožebračuje, jak věřil Lenin i Hitler.

Niečo visí vo vzduchu a nebude to rádioaktívny spad. Pokiaľ sa človek vedome nebráni, na iné, ako na Jóbove zvesti už ani nenarazí. Nedá sa inak pristupovať k svetu a uchovať si dôstojnosť, len cez masku irónie a sarkazmu. Tvár sa krčí od úsmevu, ale v očiach ho niet, len nekonečný smútok občas prerušený zlovestnými plamienkami zadosťučinenia. Akoby tie oči vraveli: všetko je zle a dobre vám tak, nech to všetko zhorí v pekle.