Len čo krajinu zahalí noc ako temný rubáš, som sám. Nepočuť zvuky dňa, zmizol hluk motorov, preč je ľudská pouličná vrava. Len občas zašteká náš alebo susedov pes, tmavé ticho umocňujú bdelé cvrčky, sem-tam prejde okolo túlavá mačka. Mesto ponorené do snov zvýrazňuje moju samotu. Byť sám – no kto je vlastne sám?

Po pandémii vidieť nárast psychických ťažkostí u detí a mladistvých. Patria k nim poruchy príjmu potravy ako mentálna anorexia, bulímia, záchvatové prejedanie – aj s príznakmi depresie, úzkostných stavov, obsedantno-kompulzívnej poruchy, so sebapoškodzovaním. No nemýľme sa, nie je to len dobou.

V predvolebnej kampani nás strany dnešnej vládnej koalície zaplavovali prázdnymi frázami o „silnom štáte“ a „suverénnej politike presadzujúcej národno-štátne záujmy“. Aká je realita?

Takýto spôsob riadenia ministerstva kultúry podľa nich vedie len k neznášanlivosti a chaosu, a spomaľuje kultúrny rozvoj a degraduje celú spoločnosť.

V septembri, keď je u nás pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, aj v januári, keď je Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu kladieme na pamätník v mieste zbúranej Neologickej synagógy vedľa Dómu Sv. Martina kamienky.

„Nemůžete si vzít všechna zavazadla na všechny cesty, které máte před sebou. Nežijeme ve světě, kde všechny cesty jsou spirály a jestliže po nich jdeme dostatečně dlouho, přibližujeme se ke středu, který nakonec nalezneme. Žijeme spíše ve světě, kde se každá cesta po několika kilometrech dělí na dvě, každá z nich po chvíli opět na dvě další a na každém z těch rozcestí stojím před rozhodnutím…“ C. S. Lewis, Velký rozvod nebe a pekla

Plastový odpad je dnes jedným z najväčších problémov pre životné prostredie. Podľa Eurostatu sa len v Európe ročne vyprodukuje až 60 miliónov ton plastov, no zrecyklovať sa darí len zhruba 40 %. V globálnom meradle je to podľa OECD dokonca menej než 10 %.

Čupia v tom hlbokom tanieri, biele a nadýchané, ako také mľandravé, čerstvo vyliahnuté operence. Pod nimi mláčka, jemná omáčka podľa nášho priania, ktorá vonia široko-ďaleko. Nedá sa im odolať. Ak sú správne pripravené, chutia ako nebeské oblaky. Gnocchi (čítame ňoky).

Väčšina z nich do Ameriky prišla na prelome 19. a 20. storočia.

Parlamentné voľby nás čakajú už o 5 mesiacov. Mnohí to už viete, niektorí ale nie, a tak je načase oznámiť, že v nich budem kandidovať aj ja.