Vedela som, že po ňom pôjdu. Od prvého momentu, keď som s ním, José Danielom Ferrerom, telefonicky hovorila, bolo jasné, že tento muž je niečím mimoriadny. Krátko po tom sme sedeli u nás doma a môj prvý dojem sa iba potvrdil. Vonku padla noc, ale tento muž z Palmarito de Cauto nám hovoril o rokoch, čo strávil vo väzení od Čiernej jari v roku 2003 do polovice roku 2011.

Ak by som si mal vybrať slovenskú osobnosť 20.storočia, nebol by to ani Štefánik, ani Hlinka, ale Vladimír Jukl. To, že bol menej známy, je jedna z jeho kľúčových kvalít.

Prítomnosť počítačov v našom živote už dávno nie je limitovaná hučiacou skriňou na stole v robote. Počítače máme aj doma, nosíme ich vo vreckách, taškách a kabelkách. Je to ešte stále výhoda?

Azda jedným z najčudnejších úkazov súčasného intelektuálneho sveta je zbožňovanie sekulárnych svätcov. Tak ako naozajstní svätci minulosti, muži aj ženy, aj okolo nich sa zhromažďujú učeníci a v z ich rozhovorov sa dozvedáme o ich slovách a činoch. Podobne ako martýri, aj oni za svoju nevieru trpia, a ich posledné prejavy, spájané s ich utrpením, sú tými najcennejšími pokladmi. O ich životoch a smrti sa informuje stíšeným tónom, pretože títo mágovia sociálnych sietí sú svojimi hagiografmi oslavovaní ako praví proroci našich čias. Pravda, pokrstení vínom a očistení hriechom.

V chotári našej obce je jazero vzdialené asi 5 či 6 kilometrov od dediny. Má podlhovastý tvar polmesiaca, je dlhé bezmála kilometer a široké len 200 – 300 metrov. Je to pozostatok niekdajšieho Dunaja z tých čias, keď ešte neregulovali rieky. Voda v jazere je príjemná, hladká, obsahuje trocha minerálnych solí a jód. Bližšia strana je piesčitá, tú vzdialenejšiu pokrýva trstina, v ktorej sa skrýva aj niekoľko rybárskych stanovíšť. Podľa legendy sa tam svojho času liečili zranení tureckí vojaci.

Kde sa odohrávajú príbehy zásadných diel slovenskej literatúry? Kde vysedávali naši umelci a politici? Kde sa udiali mnohé významné spoločenské udalosti? Áno, epicentrom našich dejín sú krčmy, kaviarne a hostince.

Správa, že šéf ECB Draghi sa zúčastňuje na neverejných zasadnutiach akejsi G-30, vyvolala konšpiračné teórie. Ticho správcov našich zdrojov z druhého piliera nevyvolalo nič. Oboje zle.

Za múrmi Malecónu nie je príliš na čo pozerať, nie je tam toho totiž priveľa na videnie. Vidieť tam len modrú plochu, ktorá sa občas rozhnevá a vyprskne peniace vlny na ulicu, ktorá ju ohraničuje. Žiadne jachty. Nájdete tu len pár horko-ťažko poopravovaných lodičiek, ktoré získali špeciálne povolenie kapitána prístavu.

„V tejto krajine si už vôbec nevážia robotníka!” začujem od okoloidúceho páru na ulici. Rozpráva však žena. „Aby si sa tu potil za vydrbaných 500 eur s lopatou v jame!!” nadáva a odhrnie si spotené naondulované vlasy z čela. Muž je ticho a kráča po jej boku. V tejto krajine si nevážia robotníka. Hm. Nikdy mi to nenapadlo. Pretože môj svet je od sveta robotníkov veľmi vzdialený.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.