Zita začína každé ráno v práci šťuchnutím prsta do skrine počítača. Kým sa škrípajúc ako automobilový veterán štartuje, začne vrieť voda. A keď už dve lyžice instantnej kávy s troma lyžičkami cukru a mliekom spočinú v hnedom mišungu, rozsvecuje sa obrazovka počítača s desiatkami ikoniek. Jedna má pre Zitu špeciálnu váhu. Každé ráno do nej hodinku-dve prepisuje hŕbu čísel, ktoré si vyzdvihuje cestou do kancelárie od kolegynky vytlačené na papieri. Keď sa skončí celý mesiac, Zita čísla vytlačí a beží s nimi na iné oddelenie, kde dokument slávnostne odovzdá. Misia splnená.
Až na pár porúch, ktoré narýchlo vyriešil telefonát s tými zvláštnymi ľuďmi z počítačového oddelenia, prebiehalo spolužitie Zity a techniky mierovo. Až do 27. rána v mesiaci. Po bežnom rannom šťuchu do gombíka na počítači sa neozvalo len známe škrípanie, ale aj čudné zvuky pripomínajúce sirénu. Podobne znel aj Zitin hlas, keď volala k ľuďom od počítačov. Stať sa totiž mohlo najhoršie: Zita by si musela zopakovať nahadzovanie čísel od začiatku mesiaca. A keďže ten je nebezpečne blízko, už-už vidí, že opäť bude potrebovať aj všetky tie kávy, ktoré si každé ráno zalievala.
.dáta v oblakoch
Dokumenty, s ktorými pracujeme, už dávno nebývajú uložené v našich počítačoch. Firmy už v 90. rokoch prišli na to, že skladovať výsledky práce svojich zamestnancov na jednotlivých počítačoch a disketách je nepraktické a predovšetkým nebezpečné. V počítačoch je bezpečnosť súborov asi taká, ako priečinok so zmluvami na hypotéku v šanóne na poličke: až kým nepríde voda, oheň či dieťa. Kancelárske bytosti celého sveta preto ukladajú doležité údaje a súbory na poriadne zálohované a zabezpečené firemné servery. A niekoľko rokov už nielen tam, nahrávajú ich na web, alebo pracujú vo firemných programoch priamo na webe. Všetko sa pohodlne ukladá na bezpečných pevných diskov zaistených heslom, kdesi v inej časti sveta. Navyše, z toho miesta môžu potrebný dokument či súbor nájsť všetci ostatní kolegovia. A to v najnovšej verzii. Aj to je cloud computing – dáta v oblakoch.
V posledných rokoch sa stalo heslo cloud computing najhorúcejším slovným spojením, najmä vo firmách. Spotrebiteľsko-technolgické giganty ako Google, Amazon, Apple a Facebook však z neho robia fenomén, s ktorým sa stretáva každý človek, ktorý raz za čas zapne aspoň počítač. Už nejde len o praktickosť. Ide aj o prostriedok, vďaka ktorému môžeme svoj rozpísaný e-mail z domáceho počítača dokončiť a odoslať počas cesty vo vlaku cez mobil. Alebo začať čítať svoju elektronickú knihu na čítačke, no pokračovať na poslednej otvorenej strane na tablete. Alebo nosiť všetky svoje knižky v 300-gramovom prístroji. Alebo ukázať tú neuveriteľnú fotku z dovolenky v Istanbule v roku 2007 kamarátom cez mobil minútu po tom, ako ste ju spomenuli. Všetko vďaka tomu, že vaše dáta sú na webe, a nie na disku počítača či zariadenia, ktoré je v tej chvíli niekde celkom inde ako vy sami.
Praktické ukážky spotrebiteľského cloud-computingu vidíme denne na Google. Bez toho, aby sme si museli uvedomovať, že niečo tak čudne znejúce využívame. Nikomu nepríde ako dôsledok použitia nejakej extra technológie, že históriu svojho vyhľadávania uvidí v hotelovej izbe v Londýne tak isto, ako za sprievodu híkajúcich príbuzných na návšteve v Medzeve cez nový tablet. Google stavia množstvo služieb, ktoré vás nútia sa prihlásiť – a vďaka tomu môže vaše výsledky vyhľadávaní ukladať na jedno konto a vyhodnocovať. Dokumenty, kalendár, záložky vo webovom prehliadači, obľúbené videá – všetky služby Google sú personifikované cez jedno meno a heslo priamo pre vás, s vaším obsahom. Akoby ste nakúkali vždy iným oknom do toho istého sveta.
Viac o „cloude” hovorí Apple, pretože ho prezentuje ako novinku. iCloud je systém, ktorý stiahne na web napríklad všetku hudbu či fotky bez toho, aby ste to museli špeciálne registrovať. A keď prvýkrát zapnete nový iPad a vyplníte svoje meno a heslo, akoby zázrakom sa naplní všetkým, čo je vaše.
.oblak nie je zadarmo
Ak sa na presun našich dát na pevné disky v správe technologických spoločností pozrie konšpirátor so zachmúreným pohľadom, uvidí zištnú lóžu šéfov, ktorí vedia o všetkom všetko. A má pravdu, aj keď ich sila nie je v tom, že by vám chceli čítať e-maily a chichútať sa na vašich fotkách. Všetky tieto firmy vám dávajú zadarmo isté nástroje a vďaka nim približne vedia, kto ste, kde žijete, čo vás zaujíma, aké ja vaše pohlavie a zväčša aj kde sa asi nachádzate. Dosť silný argument pre obchodníka, ktorý vám chce niečo predať. A presne takto firmy ako Google či Facebook pracujú.
Je to zlé? Nič nie je čierno-biele. Súčasné reklamy sú pre každého, a preto sa snažia upútať našu pozornosť zvukovým či vizuálnym prekrikovaním. Ale čo ak sa reklama, hoc aj v televízii, stane natoľko personifikovanou, že bude zaujímavá? Možno si na súčasný spôsob servírovania reklamy spomenieme ako čudnú vývojovú anomáliu a študenti histórie marketingu sa budú čudovať, ako sme to mohli vydržať.
Ak sa náš virtuálny život presúva na pevné disky korporácií, neznamená to len využívanie množstva informácií o nás na zobrazovanie cielenej reklamy. Zabudnite na to, že Apple bude zväčšovať priestor na ukladanie fotiek či pesničiek vo svojich stále nových iZariadeniach, alebo že dokonca pridá dierku pre pamäťové karty. Priestor si pekne prikúpite za pravidelný poplatok.
A keď si budete kupovať lacnú čítačku Kindle od Amazonu, ktorú vám dokonca zadarmo ochotne vymení pri prvom prasknutí obrazovky, vedzte, že to je preto, že chce byť vaším exkluzívnym predajcom kníh. Kníh, ktoré síce čítate v Bratislave, no o 10 sekúnd k vám prileteli z neznáma. A tak isto priletia na displej akéhokoľvek zariadenia, aké si kúpite. A aká veľká môže byť vaša knižnica? Limituje vás len peňaženka.
.the future is out there
Aké sú naše práva na osobné dáta, ktoré máme „v oblaku”? Čo sa stane, keď zomrieme? Bude digitálna pozostalosť, naše mená a heslá na rôzne služby, patriť medzi predmety závetu? Po ľuďoch zostane v e-mailových schránkach časť ich života – komunikácia s priateľmi, potvrdenia leteniek, faktúry, e-maily so správami, ktoré ich zaujímali. Bude vhodné, aby sa to dostalo k príbuzným?
Ak budeme prístroje v budúcnosti ovládať hlasom alebo dokonca mysľou, čo sa z toho bude dať nazbierať v dátach za desiatky rokov v súvislosti so spôsobom, akým využívame ich služby? Ak tie služby budú zahŕňať aj platenie mobilom, alebo dokonca riadenie našich áut?
Ako sa zmení práca historikov, ktorá sa z dohľadávania omrviniek v množstve čiastkových zdrojov o dôležitých osobnostiach stane opakom – vyberaním toho dôležitého v obrovskom množstve balastu? Čo ak bude písomná pozostalosť nového Einsteina 36-tisíc statusov na Facebooku a Twitteri, 7-tisíc dokumentov na Google Docs a tisícky fotiek na Flickri? A čo ak ste si vy raz vytvorili fotoalbum s heslom, ktoré manželke nikdy nechcete dať?
Takáto budúcnosť už nie je len v oblakoch. Prístroje, ktorými sa obklopujeme, budú na internet napojené tak bežne, ako teraz na elektrinu.
.ako dopadla Zita?
V starom svete by dopadla skutočne s kruhmi pod očami a všetku prácu by musela urobiť znova. V tom novom svete píše svoju prácu do firemného systému, ktorý je na webe. Netreba preň nič doinštalúvať na jej počítač. Stačí meno a heslo. Zita občas robí aj z domu. Netreba, aby bežala z kancelárie do kancelárie po papiere. Všetko, čo spracovala kolegynka, je už v systéme a Zita ku tomu má prístup. Ak by sme sa na problém pozreli širšie, Zita možno už žiadne dáta nenahadzuje, načo, v systéme sú už nahraté od jej kolegynky. Zita už tam nepracuje.
Až na pár porúch, ktoré narýchlo vyriešil telefonát s tými zvláštnymi ľuďmi z počítačového oddelenia, prebiehalo spolužitie Zity a techniky mierovo. Až do 27. rána v mesiaci. Po bežnom rannom šťuchu do gombíka na počítači sa neozvalo len známe škrípanie, ale aj čudné zvuky pripomínajúce sirénu. Podobne znel aj Zitin hlas, keď volala k ľuďom od počítačov. Stať sa totiž mohlo najhoršie: Zita by si musela zopakovať nahadzovanie čísel od začiatku mesiaca. A keďže ten je nebezpečne blízko, už-už vidí, že opäť bude potrebovať aj všetky tie kávy, ktoré si každé ráno zalievala.
.dáta v oblakoch
Dokumenty, s ktorými pracujeme, už dávno nebývajú uložené v našich počítačoch. Firmy už v 90. rokoch prišli na to, že skladovať výsledky práce svojich zamestnancov na jednotlivých počítačoch a disketách je nepraktické a predovšetkým nebezpečné. V počítačoch je bezpečnosť súborov asi taká, ako priečinok so zmluvami na hypotéku v šanóne na poličke: až kým nepríde voda, oheň či dieťa. Kancelárske bytosti celého sveta preto ukladajú doležité údaje a súbory na poriadne zálohované a zabezpečené firemné servery. A niekoľko rokov už nielen tam, nahrávajú ich na web, alebo pracujú vo firemných programoch priamo na webe. Všetko sa pohodlne ukladá na bezpečných pevných diskov zaistených heslom, kdesi v inej časti sveta. Navyše, z toho miesta môžu potrebný dokument či súbor nájsť všetci ostatní kolegovia. A to v najnovšej verzii. Aj to je cloud computing – dáta v oblakoch.
V posledných rokoch sa stalo heslo cloud computing najhorúcejším slovným spojením, najmä vo firmách. Spotrebiteľsko-technolgické giganty ako Google, Amazon, Apple a Facebook však z neho robia fenomén, s ktorým sa stretáva každý človek, ktorý raz za čas zapne aspoň počítač. Už nejde len o praktickosť. Ide aj o prostriedok, vďaka ktorému môžeme svoj rozpísaný e-mail z domáceho počítača dokončiť a odoslať počas cesty vo vlaku cez mobil. Alebo začať čítať svoju elektronickú knihu na čítačke, no pokračovať na poslednej otvorenej strane na tablete. Alebo nosiť všetky svoje knižky v 300-gramovom prístroji. Alebo ukázať tú neuveriteľnú fotku z dovolenky v Istanbule v roku 2007 kamarátom cez mobil minútu po tom, ako ste ju spomenuli. Všetko vďaka tomu, že vaše dáta sú na webe, a nie na disku počítača či zariadenia, ktoré je v tej chvíli niekde celkom inde ako vy sami.
Praktické ukážky spotrebiteľského cloud-computingu vidíme denne na Google. Bez toho, aby sme si museli uvedomovať, že niečo tak čudne znejúce využívame. Nikomu nepríde ako dôsledok použitia nejakej extra technológie, že históriu svojho vyhľadávania uvidí v hotelovej izbe v Londýne tak isto, ako za sprievodu híkajúcich príbuzných na návšteve v Medzeve cez nový tablet. Google stavia množstvo služieb, ktoré vás nútia sa prihlásiť – a vďaka tomu môže vaše výsledky vyhľadávaní ukladať na jedno konto a vyhodnocovať. Dokumenty, kalendár, záložky vo webovom prehliadači, obľúbené videá – všetky služby Google sú personifikované cez jedno meno a heslo priamo pre vás, s vaším obsahom. Akoby ste nakúkali vždy iným oknom do toho istého sveta.
Viac o „cloude” hovorí Apple, pretože ho prezentuje ako novinku. iCloud je systém, ktorý stiahne na web napríklad všetku hudbu či fotky bez toho, aby ste to museli špeciálne registrovať. A keď prvýkrát zapnete nový iPad a vyplníte svoje meno a heslo, akoby zázrakom sa naplní všetkým, čo je vaše.
.oblak nie je zadarmo
Ak sa na presun našich dát na pevné disky v správe technologických spoločností pozrie konšpirátor so zachmúreným pohľadom, uvidí zištnú lóžu šéfov, ktorí vedia o všetkom všetko. A má pravdu, aj keď ich sila nie je v tom, že by vám chceli čítať e-maily a chichútať sa na vašich fotkách. Všetky tieto firmy vám dávajú zadarmo isté nástroje a vďaka nim približne vedia, kto ste, kde žijete, čo vás zaujíma, aké ja vaše pohlavie a zväčša aj kde sa asi nachádzate. Dosť silný argument pre obchodníka, ktorý vám chce niečo predať. A presne takto firmy ako Google či Facebook pracujú.
Je to zlé? Nič nie je čierno-biele. Súčasné reklamy sú pre každého, a preto sa snažia upútať našu pozornosť zvukovým či vizuálnym prekrikovaním. Ale čo ak sa reklama, hoc aj v televízii, stane natoľko personifikovanou, že bude zaujímavá? Možno si na súčasný spôsob servírovania reklamy spomenieme ako čudnú vývojovú anomáliu a študenti histórie marketingu sa budú čudovať, ako sme to mohli vydržať.
Ak sa náš virtuálny život presúva na pevné disky korporácií, neznamená to len využívanie množstva informácií o nás na zobrazovanie cielenej reklamy. Zabudnite na to, že Apple bude zväčšovať priestor na ukladanie fotiek či pesničiek vo svojich stále nových iZariadeniach, alebo že dokonca pridá dierku pre pamäťové karty. Priestor si pekne prikúpite za pravidelný poplatok.
A keď si budete kupovať lacnú čítačku Kindle od Amazonu, ktorú vám dokonca zadarmo ochotne vymení pri prvom prasknutí obrazovky, vedzte, že to je preto, že chce byť vaším exkluzívnym predajcom kníh. Kníh, ktoré síce čítate v Bratislave, no o 10 sekúnd k vám prileteli z neznáma. A tak isto priletia na displej akéhokoľvek zariadenia, aké si kúpite. A aká veľká môže byť vaša knižnica? Limituje vás len peňaženka.
.the future is out there
Aké sú naše práva na osobné dáta, ktoré máme „v oblaku”? Čo sa stane, keď zomrieme? Bude digitálna pozostalosť, naše mená a heslá na rôzne služby, patriť medzi predmety závetu? Po ľuďoch zostane v e-mailových schránkach časť ich života – komunikácia s priateľmi, potvrdenia leteniek, faktúry, e-maily so správami, ktoré ich zaujímali. Bude vhodné, aby sa to dostalo k príbuzným?
Ak budeme prístroje v budúcnosti ovládať hlasom alebo dokonca mysľou, čo sa z toho bude dať nazbierať v dátach za desiatky rokov v súvislosti so spôsobom, akým využívame ich služby? Ak tie služby budú zahŕňať aj platenie mobilom, alebo dokonca riadenie našich áut?
Ako sa zmení práca historikov, ktorá sa z dohľadávania omrviniek v množstve čiastkových zdrojov o dôležitých osobnostiach stane opakom – vyberaním toho dôležitého v obrovskom množstve balastu? Čo ak bude písomná pozostalosť nového Einsteina 36-tisíc statusov na Facebooku a Twitteri, 7-tisíc dokumentov na Google Docs a tisícky fotiek na Flickri? A čo ak ste si vy raz vytvorili fotoalbum s heslom, ktoré manželke nikdy nechcete dať?
Takáto budúcnosť už nie je len v oblakoch. Prístroje, ktorými sa obklopujeme, budú na internet napojené tak bežne, ako teraz na elektrinu.
.ako dopadla Zita?
V starom svete by dopadla skutočne s kruhmi pod očami a všetku prácu by musela urobiť znova. V tom novom svete píše svoju prácu do firemného systému, ktorý je na webe. Netreba preň nič doinštalúvať na jej počítač. Stačí meno a heslo. Zita občas robí aj z domu. Netreba, aby bežala z kancelárie do kancelárie po papiere. Všetko, čo spracovala kolegynka, je už v systéme a Zita ku tomu má prístup. Ak by sme sa na problém pozreli širšie, Zita možno už žiadne dáta nenahadzuje, načo, v systéme sú už nahraté od jej kolegynky. Zita už tam nepracuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.