Na festivale Banát v Rumunsku som strávila päť hodín čistého času v rozhovore s jedným-jediným človekom. Bol to Gejza Bendig, kapelník skupiny Terne Čhave. Padli sme si vzájomne svojimi koncertmi do oka. Bolo to silné.
Je zvláštne dívať sa na fotografiu detí nastúpených v šíkoch ako na nejakej spartakiáde, pričom každé z nich drží v rukách pušku s bodcom. A na ich tvárach žiari oddaný občiansky úsmev.
Denník N zorganizoval spomienkové stretnutie ľudí, ktorí Havla poznali a ktorí ho mali radi. A čuduj sa svete, nemali na jeho pôsobenie v disente a politike rovnaký názor.
Veľa vecí berieme ako samozrejmosť. Stačí si položiť túto jednoduchú otázku a uvedomíte si, že pre človeka so zrakovým postihnutím je aj cesta do obchodu viac výzvou než rutinou.
Nad domom v prérii zapadá slnko. V mestskej radovke je už takmer tma. Počuť klavír. Malé deti s očami plnými dychtivej zvedavosti ožaruje televízna obrazovka. To, čo sa na nej predvádza, je silná káva.
Už 33 rokov leží telo Štefana Hlaváča v posvätenej zemi pri hermanovskom kostole. Ľuďom, ktorí hovoria o jeho príbehu, však stále žiaria oči. Bol to len obyčajný kňaz? Alebo vážny adept na blahorečenie?
Keď som si prečítala, že na nobelovskom ceremoniáli zaspievala Patti Smith Dylanovu pesničku A Hard Rain´s Gonna Fall, potešila som sa. Šípila som miernu bizarnosť. Ale to, čo sa v skutočnosti v tom slávnostnom momente odohralo pred mojimi očami – a každý si to môže pozrieť – sa bráni priamemu pomenovaniu.
Olympiáda je športový sviatok, ale zároveň udalosť, ktorá ukazuje, ako veľmi nám stále záleží na tom, kam patríme. Lebo keď stúpa nahor tá naša zástava, slza sa v oku neudrží.
Nie je to pekný a slastný pohľad, keď to tekuté žĺtko vytečie? Podobné krásne momenty sú výsledkom projektu slovenských umelkýň Hľadanie krásy. A pozor, nie je to také patetické, ako to znie.
