Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nový slovenský svätec?

.michal Magušin .reportáže .reportáž

Už 33 rokov leží telo Štefana Hlaváča v posvätenej zemi pri hermanovskom kostole. Ľuďom, ktorí hovoria o jeho príbehu, však stále žiaria oči. Bol to len obyčajný kňaz? Alebo vážny adept na blahorečenie?

Nový slovenský svätec? REPROFOTO MICHAL MAGUŠIN Kňaz Štefan Hlaváč so svojimi farníkmi na čele procesie. Vo všetkých jeho pôsobiskách na neho spomínajú ako na výnimočného človeka, ktorý nezištne pomáhal chudobným.

možno aj vo vašej knižnici je niekde zastrčený titul Po priamych cestách. Najskôr bude v poličke medzi samizdatmi a pašovanou literatúrou, keďže kniha vyšla prvýkrát v zahraničí krátko pred pádom komunizmu.

Je to rozprávanie Štefana Hlaváča a má všetko, čo fascinujúci príbeh musí mať. Narodil sa v roku 1903 v Budapešti ako nemanželské dieťa, ktorému sa „nikto netešil“. Prežil chudobné, no krásne detstvo v Kubrej pri Trenčíne, ale tiež strašnú biedu a hlad počas vojny, pád monarchie a štúdiá na gymnáziu v Trenčíne, kňazský seminár, kňazskú vysviacku a príchod do Michaloviec. A profesorovanie na gymnáziu, ktoré trvalo 21 rokov – počas vojny a zmeny režimov. Potom prišlo vyše dvojročné komunistické väzenie za to, že pomohol priateľovi kňazovi na úteku, týranie a práca v uhoľných baniach. Posledné dejstvo predstavovalo 26 rokov kňazskej práce v Hermanovciach, kde v roku 1983 zomrel.

„Žil veľmi skromne, nosil ošúchaný kabát a každý deň sa uňho najedlo osem až desať žiakov.“

Svoj príbeh písal Hlaváč sám. Autobiografické zápisky povkladal do obálok, na ktoré napísal: „Po smrti všetko spáliť“ (pričom slovo spáliť niekoľkokrát podčiarkol). Po jeho smrti však zápisky našli na farskom pôjde jeho bývalí žiaci, prepašovali ich do zahraničia a vydali. Kniha odvtedy vyšla štyrikrát. Štefan Hlaváč však nežije len vo svojej knihe.

široké srdce pre chudobných

V chemickom laboratóriu michalovského Gymnázia Pavla Horova, ktoré v roku 2022 oslávi storočnicu, sedí Anton Hnáth, ktorý tu dlhé roky učil matematiku a geografiu. Okrem toho je pokladaný za naslovovzatého odborníka na históriu školy. Príbeh Štefana Hlaváča dôkladne pozná. „Vynikal najmä dobročinnosťou. Staral sa, aby chudobní študenti dostávali stravu, organizoval zber šatstva. Založil knižnicu pre chudobných žiakov, ktorí si nemohli kúpiť vlastné knihy,“ hovorí Hnáth. Potvrdzuje to aj svedectvo Emila Lastomirského, jedného z Hlaváčových žiakov. Raz mu ako jedinému v triede chýbal na zemepise atlas. Stál vtedy sto korún a Lastomirského rodina si taký veľký výdavok nemohla dovoliť. Učiteľ zemepisu zdôraznil, že je na výberovej škole a atlas mať musí. „Vtedy som sa prvýkrát hanbil za svoju chudobu.“ Vďaka Hlaváčovej knižnici chudobných atlas dostal. To však nebolo všetko. Hlaváč si všimol, že Lastomirský chodí po smrti otca úboho oblečený a daroval mu nový oblek a neskôr mu našiel aj prácu, ktorá mu popri štúdiách zabezpečila pravidelný príjem.

Študenti katechétu Hlaváča milovali, jeho vysvetľovanie na hodinách počúvali so zatajeným dychom. Napriek doktorátu z teológie vedel rozprávať tak, že mu rozumeli aj tí najjednoduchší. „Poznal som sa s niektorými jeho žiakmi osobne. Mali preňho len slová chvály,“ hovorí Hnáth. No nie­ktorí Hlaváčovi žiaci nezostali iba pri slovách.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite