Keď sa povie „desiatok“, našincovi zíde na um daň, ktorú museli poddaní odvádzať cirkvi počas feudalizmu. No práve s touto tradíciou súvisí vnútorný záväzok ľudí, pravidelne a dobrovoľne prispievať na cirkevnú i svetskú dobročinnosť.

Názov článku zrejme evokuje spomienku na veselé texty od Jula Satinského, ale tento text taký veselý nie je. Venujeme sa v ňom totiž smutnej téme – konkrétne tomu „šľaku“.

S večnou cigaretou v kútiku úst a prižmúreným pohľadom veselých očí zlomil srdce nejednej. No ostal tulákom bez domova, verný iba svojmu údelu blízkeho svedka kľúčových udalostí. Najväčšia legenda vojnovej fotografie 20. storočia Robert Capa vystavuje na Mesiaci fotografie v Bratislave.

Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Keď v roku 1994 Romney vyzval Teda Kennedyho, dlhoročného demokratického senátora liberálneho štátu Massachusetts, Kennedy sa ho snažil označiť za reaganovca. Romney to odmietol: „V časoch vlády Reagana a Busha som bol nezávislý. Nechcem, aby sme sa vrátili k Reaganovi a Bushovi.“ V roku 1994 prehral. Dnes, keď kandiduje na prezidenta, tak v ňom niektorí konzervatívci chcú vidieť prezidenta, ktorý zmení Ameriku tak ako Reagan. Podľa niektorých stratégov sú to posledné voľby, ktoré vraj môžu republikáni vyhrať so starou reaganovskou koalíciou. Ak by to malo Romneymu pomôcť, bol by to trochu paradox.

Kto je ten mormón, ktorý má šancu stať sa novým americkým prezidentom? Mitt Romney pôsobí dojmom politického robota, ktorého chcú republikáni za každú cenu dostať do Bieleho domu. Ale čo sú jeho skutočné ambície? Pohľad do pestrých rodinných dejín Romneyovcov ponúka istú odpoveď.

Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní, ako sa oficiálne nazýva mormónska cirkev, je zvláštne spoločenstvo. Uznávajú Ježiša Krista ako spasiteľa, hlásia sa k Biblii a čo sa týka životného štýlu, patria k najkonzervatívnejším cirkevným komunitám. Vyžaduje sa manželská vernosť, dodržiavanie zákonov, zakazuje sa alkohol aj káva. No práve táto Cirkev bola roky kritizovaná za mnohoženstvo, ktoré povoľovala do roku 1890. Mormóni majú dnes vyše 13 miliónov členov. Vďaka politickému úspechu Mita Romneyho získavajú aj na vážnosti, hoci sami sa spájaniu s republikánskym kandidátom trochu bránia.

Nula bodov, iba jedna správa. Túto stručnú SMS mi poslal v piatok večer v čase našej uzávierky jazykovedec Ľubor Králik, keď som ho poprosil, aby zistil, čo o tom uvádzajú kosovské zdroje. Ľubor ma ako tlmočník sprevádzal na väčšine z takmer päťdesiatich ciest do Kosova od vojny na jar 1999 až po súčasnosť. V piatok večer sa pritom na všetkých slovenských spravodajských stránkach objavila topspráva, že Bakiho Sadikiho vypátral Interpol v Kosove, pričom tamojší súd rozhodol o jeho vzatí do vydávacej väzby na štyridsať dní.

Čo pred dvadsiatimi rokmi zanedbali slovenskí aj českí politici, o to sa teraz pokúša režisér Martin Hanzlíček. Pripravuje dokument o rozpade Československa na pozadí príbehov a názorov ľudí, ktorí sa v ňom narodili.