Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Láska, vojna, smrť

.časopis .fotografia

S večnou cigaretou v kútiku úst a prižmúreným pohľadom veselých očí zlomil srdce nejednej. No ostal tulákom bez domova, verný iba svojmu údelu blízkeho svedka kľúčových udalostí. Najväčšia legenda vojnovej fotografie 20. storočia Robert Capa vystavuje na Mesiaci fotografie v Bratislave.

.nič nevyjadruje jeho fenomenálnosť výstižnejšie ako prvé minúty po brieždení 6. júna 1944. „D day“ sa zapísal do dejín ako vylodenie Spojencov v Normandii, najväčšie svojho druhu. „Ak nie sú vaše fotografie dostatočne silné, neboli ste dosť blízko,“ najznámejší Capov citát sa naplno potvrdil práve tam a vtedy.

.dotyk smrti
Capa bol v prvej línii, francúzskej pevniny sa v zúrivej nemeckej paľbe dotkol ako prvý zo šiestich akreditovaných fotografov magazínu Life. Kto videl peklo prvej štvťhodinky Spielbergovho filmu Zachráňte vojaka Ryana, tuší, o čom je reč. Od svojich amerických druhov v zbrani sa na pláži Easy Red odlišoval Capa iba jedným. Nemal v ruke zbraň, ale fotoaparáty Contax na 35-milimetrový čiernobiely film vo vodotesnom puzdre. Tak ako vojaci, aj on sa vrhol do studeného mora. Ako vojaci, aj on čelil guľkám, ktoré svišťali všade naokolo, skrýval sa s vojakmi za železné bariéry v tvare písmena X. Postupoval meter po metri. A napriek zlému svetlu fotil. Inštinktívne. Tak blízko, ako to len bolo možné. Mrazivo autentická rozmazaná fotka seržanta Eda Regana vo vlnách oceánu je najlepším dôkazom. Všade naokolo sú horiace tanky, potopené člny, Nemci zúrivo pália z bunkrov. Nie, vtedy ešte nebola nijaká CNN ani vojny v priamom prenose. Bol tam s aparátom jediný.
Capa sa plazil pomedzi mínometné šrapnely, aj okolo mŕtvych tiel írskeho kňaza a židovského lekára. „Zo vzduchu musela pláž vyzerať ako otvorená konzerva sardiniek. Moje fotografie sú plné zelených tvárí a dymu. V jednej chvíli mi dal vojak Larry suchú cigaretu, ja jemu na oplátku dúšok z ploskačky. Dôstojník, s ktorým sme iba včera večer hrali poker, sa mi zdôveril s tým, čo videl. Bol to obraz jeho mamy na pavlači ich domu. Vzápätí ďalší šrapnel preletel tesne ponad naše hlavy. Neodvážil som sa zodvihnúť oči od hľadáčika. V priebehu pol minúty som vyfotil celý film. Ruky sa mi tak triasli, že som nebol schopný vymeniť ho za nový. A potom to prišlo. Neudržal som v rukách aparát, strach ma paralyzoval. Horúčkovito som lopatkou kopal jamu v piesku, kam by som sa ukryl. Nešlo mi to. Muži okolo mňa padali. Začal som utekať k člnu, ktorý plával do bezpečia, k lodi USS Chase na mori. Fotil som potom ešte lekárov, ako operujú ranených. V ten deň som sa už na pláž nevrátil,“ spomína Capa v knihe Slightly Out of Focus. Krutou hrou osudu potom laborant v Londýne pri ich spracovaní príliš horúcim vzduchom roztavil emulziu na jeho filmoch, zo 106 Capových záberov z vylodenia sa tak podarilo zachrániť iba 8, všetky uverejnil Life a vošli do dejín. No preslávili ho už o osem rokov skôr fotografie zo Španielskej občianskej vojny.

.muž bez domova
Capa je ikona, ktorá k nám prichádza z inej doby. Skôr postava románu či filmu. Fotil vojny od Európy cez Afriku po Áziu, ale aj Tour de France, amerických kovbojov či turistické rezorty v Alpách. Ako vášnivý gembler na dostihoch prehral aj peniaze, ktoré zobral z kancelárie agentúry Magnum. Tú pritom v roku 1947 zakladal spoločne s Poliakom Davidom Seymourom zvaným Chim a aristokratickým Francúzom Henri Cartier-Bressonom. Magnum sa stala najslávnejšou platformou fotografov, ktorí principiálne trvali na svojej slobode a nezávislosti od vôle editorov magazínov. Dnes by sme povedali, že Capa fotil aj celebrity. Picassa s rodinkou na pláži alebo herečku Ingrid Bergmanovú, s ktorou sa zblížili natoľko, že sa chcela kvôli nemu rozviesť, no on ju ako večný nomád od toho odhovoril. Medzi jeho priateľov patril Ernest Hemingway aj John Steinbeck, s ktorým pripravil po vojne reportáž o Sovietskom zväze. Tento muž nemal domov, býval u priateliek alebo po hoteloch. Fotograf Marc Riboud spomína, že keď sa chcel prihlásiť do Magnum, odporúčali mu ísť do izby na tretie poschodie istého parížskeho hotela. Našiel Capu vo vani. Ukázal mu fotky a dohodli sa.
Kto bol vlastne Capa? Muž mnohých životov a dvoch mien. Narodil sa ako Endre Ernö Friedmann v roku 1913 v Budapešti. Jeho rodičia mali menší krajčírsky salón, šili pre bohatú klientelu z Budy. Ako 17-ročný sa zaplietol do antihortyovskej demonštrácie, na polícii ho ako Žida a ešte k tomu ľavičiara poriadne zmlátili, na druhý deň musel opustiť Maďarsko. Išiel do Berlína, kde chcel najprv študovať novinárstvo, potom sa za neho prihovorila exilová fotografka Éva Besnyő a vzali ho na prax do fotoagentúry Dephot. Do médií prerazil momentkami z kodanského mítingu Leva Trockého.
Z Berlína oddcháza, ešte ako chudobný Endre Friedmann, do Paríža. V kaviarňach na Montparnasse stretáva nielen umelecké elity doby, ale aj svoju osudovú ženu, o tri roky staršiu fotografku Gerdu Pohorylle, židovskú exulantku a komunistku z Nemecka. Gerda využíva svoj šarm na kontakty v médiách a presadzuje svojho nadaného milenca. Spočiatku bezvýsledne. Potom jej napadne marketingový ťah – zmena mena. Z neznámeho Maďara sa stáva americký fotograf Robert Capa, z nej Gerda Taro. Obidve priezviská sú inšpirované postavami strieborného plátna, Frankom Caprom a Gretou Garbo. Trik funguje a slávna dvojica odchádza v roku 1936 fotografovať Španielsku občiansku vojnu. O rok neskôr 26-ročná Gerda nachádza v ruinách mesta Brunete svoju smrť. Ako prvá fotografka v dejinách občianskej vojny. Predtým sa mu priznala, že občas jej to pripadé ako neférové, byť živý, keď naokolo ľudia umierajú. Nešťastný Capa odchádza do Ázie, neskôr do Ameriky. Pointou príbehu je, že až o 70 rokov neskôr sa zázrakom objaví v Mexiku kufrík so stratenými negatívmi Capu, Taro a Seymoura z občianskej vojny. Do bezpečia ho viezli z Európy na prahu svetovej vojny španielskí exulanti, pričom jeho drahocenný obsah ležal nepovšimnutý v skrini generála Gonzálesa.
Capa fotografuje 2. svetovú vojnu nielen v Normandii, aj v Taliansku, v Anglicku a v severnej Afrike, pričom ostáva verný svojmu typickému spôsobu rozprávania, odlišnému od toho, čo bolo dovtedy zaužívané. Jeho snímky ukazujú dopady vojny na obyčajných ľudí. Agentúru Magnum až po súčasnosť ovplyvnili dve rôzne videnia otcov zakladateľov, dva druhy rozprávania o tom istom; Capovo priame, úderné, reportérske a Bressonovo hĺbavejšie, výtvarné, viacplánové. Po strelnom zranení v Izraeli, pri ktorom iba zázrakom unikol smrti, už Capa nechce viac fotografovať vojny. V roku 1954 sa mu stáva osudným, že časopis Life ho prehovoril, aby išiel ešte raz, do Indočíny. Stúpi na mínu, zanecháva po sebe 70-tisíc negatívov. A najmä mýtus.

Robert Capa/
Narodil sa v roku 1913 v Budapešti ako Endre Ernő Friedmann. Vojnový fotograf, reportér a spoluzakladateľ agentúry Magnum v roku 1947. Zblízka zaznamenal päť vojen: Španielsku občiansku, čínsko-japonskú, 2. svetovú, arabsko-izraelskú a indočínsku. Vďaka svojmu prístupu, ktorý spočíval v schopnosti byť v epicentre deja, sa stal najväčšou legendou vojnovej fotografie. Jeho nearanžované obrazy pritom okrem bojov zobrazujú dopady vojen na obyčajných ľudí. Za svoje dielo nezískal fotografické ceny, v tom čase sa neudeľovali, no Capovo meno nesie jedna z najprestížnejších cien súčasného fotožurnalizmu.

Výstava v SNG – v Esterházyho paláci v Bratislave predstavuje výber viac ako 100 diel z celého života a práce Roberta Capu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite