Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh rodu Romneyovcov

.časopis .téma

Kto je ten mormón, ktorý má šancu stať sa novým americkým prezidentom? Mitt Romney pôsobí dojmom politického robota, ktorého chcú republikáni za každú cenu dostať do Bieleho domu. Ale čo sú jeho skutočné ambície? Pohľad do pestrých rodinných dejín Romneyovcov ponúka istú odpoveď.

.už teraz je jasné, že Mitt Romney sa napokon stal v tohoročnej kampani výraznou postavou. Najmä v posledných týždňoch do značnej miery udával tón a rytmus predvolebných súbojov. Nie, ešte stále nie je favoritom volieb. Ale už nie je ani vopred porazeným.

.kandidát tak trochu z núdze
Americkí voliči sa postupne poddávali jeho šarmu. Ako stúpali čísla jeho podpory v prieskumoch verejnej mienky, sotvakto si spomínal na rozpačitý začiatok roka. Vtedy sa sami republikáni bezradne pýtali, či je tento muž –  mormón, veľkopodnikateľ, politik, ktorý často lavíruje okolo stredu, ale v otázkach rodiny a náboženstva má povesť arcikonzervatívca – naozaj tým najlepším kandidátom, na ktorého treba staviť všetko. Nakoniec sa na nominačnom zjazde zjednotili na jeho podpore, ale vyzeralo to ako z núdze cnosť – a dôkaz republikánskeho nedostatku chytľavých ideí a najmä osobností. To, že Romney nie je formát Ronalda Reagana, a že v schopnosti zapáčiť sa voličom zaostáva aj za Georgeom Bushom mladším, si americká pravica pripomínala pravidelne. A aj bolestne, pretože niektoré momenty Romneyho kampane vháňali stratégom do očí slzy. Ako napríklad Romneyho nešťastné vyjadrenie o 47 percentách Američanov, ktorí neplatia daň z príjmu, sú vlastne závislí od štátu, a preto nemôžu nikdy voliť fiškálne konzervatívneho republikána.
Ani trápnejšie momenty však samy osebe nie sú dostatočným dôvodom, prečo vlastne republikánskej základni trvalo tak dlho, kým do podpory svojho zástupcu vložila srdce. Pri sledovaní predvolebnej kampane a mediálnych bojov, ktoré ju za Atlantikom sprevádzajú, sa núka skôr iný dôvod. Republikáni sa pre Romneyho spočiatku nadchli tak málo aj preto, že sám Romney robí dojem, akoby do politiky nešiel srdcom, ale hlavou. A to kalkulujúcou hlavou, ktorá je zvyknutá strategicky plánovať biznis, nie horliť za ideály a presadzovať pevné zásady. Jednou zo slabých stránok Mitta Romneyho je totiž spomínané lavírovanie okolo stredu – vedomé premeny postojov podľa toho, čo chce väčšina voličov počuť.
No hoci Romney sám v počiatkoch kampane vyzeral, akoby nebol schopný presvedčiť ani vlastnú stranu, nieto väčšinu amerických voličov, dnes je dosť takých, ktorí vidia prípadné zvolenie bývalého guvernéra štátu Massachusetts ako lepšiu alternatívu pre budúcnosť USA. Posledné prieskumy verejnej mienky ukazujú, že tento názor zastáva viac ako polovica amerických voličov. Mitt Romney bol 21. októbra 2012 vo vedení s náskokom síce neveľkým, ale stále rastúcim: volilo by ho 48 percent Američanov. Úradujúceho prezidenta Baracka Obamu by uprednostnilo 46 percent. Tieto údaje, ktoré odzrkadľujú výsledky viacerých vplyvných prieskumov, zhromaždené stránkou RealClearPolitics, uvádza ako mienkotvorný zdroj aj britská BBC. A tú istotne nemožno pokladať za médium naklonené americkým republikánom.

.potomok vyhnancov a bedárov
Aby sme sa presvedčili, že vodcovské ambície sú u Romneyovcov súčasťou genetickej výbavy, treba sa vrátiť do minulosti. Romneyovci majú za sebou fascinujúci príbeh, plný vzostupov a pádov, biedy a utrpenia, ale aj úspechov. Michael Kranish a Scott Helman, autori obsiahleho a nadstranícky poňatého životopisu s názvom The Real Romney (Skutočný Romney), venovali v tejto knihe veľký priestor ságe rodu Romneyovcov.
Mittov vstup do politiky predznamenala rodová línia silných, rozhodných mužov. Patrí do nej jeho otec George, pradedo Gaskell, prapradedo Miles Park, zvaný Miles P a, samozrejme, zakladateľ tejto mormónskej dynastie, Miles. Ani jeden z týchto predkov neviedol zabezpečený život, z akého sa dnes nadmieru teší Mitt Romney.
Prvý mormón v rodovej línii, Miles Romney, sa narodil na severe Anglicka, a tam po stretnutí s mormónskymi misionármi prijal novú vieru. Keďže v Anglicku boli mormóni prenasledovaní, hľadali možnosť žiť inde. Miles po čase spolu s manželkou Elizabeth a s deťmi vyrazil na lodi smerom na západ. Takto sa k americkým brehom plavili mnohí mormónski pútnici – privábení vidinou nábožensky slobodnej spoločnosti.
Chudobných Romneyovcov nečakal idylický život, aj keď mestečko Nauvoo v štáte Illinois, založené mormónskymi usadlíkmi, ich prijalo za svojich. Miles získal prácu ako tesár a staval mormónsky chrám. Jeho manželka sa starala o deti, ktoré v rodine pribúdali. Verejná mienka v Amerike sa však obrátila proti mormónom a zápas o existenciu bol čoraz náročnejší.
V meste Nauvoo sa strhli nepokoje, počas ktorých zabili zakladateľa mormónskej cirkvi Johna Smitha. Mnohí z tých mormónov, ktorí prežili, sa rozhodli utiecť. Aj Romneyovci sa vydali na strastiplnú púť. „Stali sa súčasťou potulnej skupiny mormónov, ktorá putovala od jedného tábora k druhému, s minimom zásob a s mnohými chorými či podvyživenými členmi, ktorí potrebovali opateru. Takto rodina pretrpela štyri roky, kým našetrila dosť peňazí, aby si mohla kúpiť voz ťahaný volmi a zamieriť na západ,“ dozvieme sa z knihy The Real Romney. S nimi putoval aj sedemročný synček Miles Park, zvaný Miles P. Muž, ktorý sa mal stať ďalším rešpektovaným mormónskym lídrom – a prvým, ktorý v rode praktizoval mnohoženstvo.

.vezmi si druhú manželku
Miles P. vyrástol v Salt Lake City, kde sa prenasledovaní mormóni usadili po dlhoročných útrapách. Keď mal osemnásť rokov, dostal od cirkevného vodcu Brighama Younga príkaz, aby sa oženil. Vzal si 19-ročnú peknú mormónku škótskeho pôvodu Hannah. O mesiac už Brigham Young poslal čerstvo ženatého Milesa P. na misijnú cestu, z ktorej sa mohol vrátiť až o tri roky. Hannah, ktorá za ten spoločne prežitý mesiac otehotnela, musela sama živiť seba, a potom aj svoje prvé dieťa. Po narodení druhého dieťaťa, v roku 1867, vydal Brigham Young ďalší príkaz. „Brat Miles, chcem, aby si si vzal aj druhú manželku.“ Americké zákony síce polygamiu zakazovali, Miles P. však z lojality voči cirkvi poslúchol.
Hannah bola pobúrená. „Cítila som, že je to viac, ako dokážem zniesť – vidieť, ako môj muž delí svoj čas a svoju náklonnosť,“ napísala v starobe do svojich spomienok, ktoré neskôr vyšli aj knižne, v zbierke príbehov z osídľovania Ameriky. „Kade som chodila, tade som ronila slzy... Ak niečo ženu zabolí v srdci, tak je to sobáš jej muža s druhou manželkou...“ vyžalovala sa vo svojich zápiskoch. Mormóni však od svojich žien vyžadovali poslušnosť a Miles nebol výnimkou. Svedectvo Hannah je dôkazom, že mnohoženstvo, vtedy pre mormónov dôležitá súčasť náboženského presvedčenia, bolo pre mnohých – a najmä mnohé – skôr vynútenou praktikou. „Vložila som dôveru do môjho nebeského Otca, modlila som sa, aby mi dal silu zniesť túto skúšku,“ písala Hannah o chvíľach, keď pripravovala izbu pre druhú manželku svojho manžela. Tou sa stala Caroline  Lambournová, pôvodom Škótka ako Hannah.
V ťažkej skúške napokon neobstála práve Caroline a po čase požiadala Milesa P. o rozvod. To  už bola rodina presťahovaná do komunity St. George. Aj túto životnú zmenu spôsobil Brigham Young, ktorý chcel, aby sa St. George stalo prosperujúcou metropolou mormónov. Romneyovci museli svoj dom v Salt Lake City predať so stratou a v St. George ich čakalo bývanie v drevenej chajde.
Niekoľko rokov mala Hannah svojho manžela len pre seba, v roku 1873 sa však znovu oženil a vzal si najkrajšie dievča v St. George, Catharine Cottamovú. „Konala som svoju povinnosť,“ opäť si zapísala Hannah, „hoci ma bolelo srdce.“ A hoci jej Miles P. ďakoval za to, ako svoju „spolumanželku“ Catharine uvítala, Hannah stále žialila a „preplakala nejednu noc“.
Ešte mnohokrát sa rodina musela sťahovať, buď na príkaz mormónskeho kléru, alebo zo strachu o vlastnú bezpečnosť. Z kolónie v Arizone ich miestni vyhnali pod hrozbou, že „povešajú tých polygamistov, aby bol od nich pokoj“. Po strastiplnom úteku sa napokon mohol Miles P. spolu s manželkami a deťmi usadiť na severe Mexika. Dúfali, že tam za nimi nedosiahne americký zákon proti polygamii.

.návrat do náručia Ameriky
V roku 1897 sa vtedy päťdesiatštyriročný Miles P. oženil so štvrtou ženou – bohatou vdovou. Mal dohromady tridsať detí a tešil sa úcte medzi mormónmi. K pilierom komunity už patril aj jeho syn Gaskell, postavou nevysoký, no zato šikovný a bystrý mladík. Gaskell bol tým mužom v romneyovskom rode, ktorý ukončil praktizovanie polygamie. Vďaka tomu môže dnes prezidentský kandidát Mitt Romney povedať, že mnohoženstvo ho osobne poburuje a že v jeho rodine sa už po tri generácie nevyskytlo.
Ani v Mexiku však mormóni nenašli trvalý azyl. V roku 1912 ich odtiaľ vyhnali revolucionári, ktorí zvrhli vládu a požadovali, aby mormónske majetky, medzitým slušne rozrastené, pripadli ľudu. Romneyovci sa museli zbaliť a s vyše dvoma tisíckami ďalších mormónov sa vydali naspäť do USA. George Romney, otec Mitta Romneyho, mal vtedy len päť rokov. „V priebehu niekoľkých dní,“ informuje kniha The Real Romney, „sa rodina majiteľov veľkého mexického ranča zmenila na bedárov.“ George neskôr spomínal, že bol medzi „prvými vyhnancami v dvadsiatom storočí“.
V USA sa medzitým zmenilo ovzdušie a mormóni dostali dokonca finančnú pomoc od vlády, aby sa dokázali opäť usadiť. Tak sa stalo, že Mitt Romney sa už narodil v Salt Lake City a tam mohol aj vyrásť, v prostredí patricijskej rodiny, bez obáv o život a živobytie, aké sprevádzali jeho mormónskych predkov. Tí by zrejme žasli, keby dnes videli Mitta Romneyho. Úspešného biznismena, uznávaného politika, muža s veľkým majetkom, ale zároveň lojálneho mormóna, ktorý nado všetko kladie na piedestál manželku a deti. Za jeho úspechmi sú stopy búrlivých rodinných dejín. Romneyovci pamätajú na to, že boli prenasledovanými outsidermi, a to im dodáva ambície – dokázať všetkým naokolo, že môžu byť verní svojim náboženským zásadám a dosiahnuť aj svetský úspech.

.silné ženy a silní muži
Ale je tu ešte jedna stránka Mitta Romneyho, a tou sú ženy v jeho živote. Mormónska komunita nikdy nekládla dôraz na rovnoprávnosť žien. Napriek tomu je pozoruhodné, že rod Romneyovcov formovali silné ženy – a formovali ho minimálne tak výrazne a aktívne ako silní muži.
Na Mitta Romneyho mala vplyv jeho matka Lenore, inteligentná, sebaistá a nezávisle uvažujúca žena, ktorá dosiahla slušné univerzitné vzdelanie a potom sa rozhodla skúsiť hereckú dráhu v Hollywoode. Mittov otec George, ktorý Lenore vtedy ešte iba dvoril, bol z tohto jej nápadu zúfalý, ale musel ustúpiť. Až keď Lenore sama dospela k názoru, že Hollywood jej skôr uberá z osobnosti, než by jej umožnil sebarealizáciu, pristala na Georgeov návrh manželstva. Stala sa ženou v domácnosti, vychovávala deti, podporovala Georgea v ťažkých obdobiach v politike – a sama sa do politiky vrhla v roku 1970, aj keď neuspela.
Nedá sa ubrániť dojmu, že Mitt si pri výbere manželky počínal tak trochu podľa vzoru otca. Ann Romneyová je tiež sebaistá žena, ktorú jej manžel musel presviedčať, aby si ho vzala. Váhala aj preto, lebo vyrástla v rodine nábožensky vlažných protestantov a spočiatku vedela o mormónoch len toľko, že ich veľa ľudí považuje za čudákov. Pre konverziu sa rozhodla z vlastnej  vôle. Po sobáši zostala v domácnosti, Mitt ju však považuje za „šéfku“ a pri každej príležitosti jej dáva najavo rešpekt. Piati synovia, ktorých spolu majú, od malička vedeli, že otec má veľký zmysel pre humor, nikdy im však netoleruje, ak sú neúctiví k svojej matke. Ann má skrátka v dome Romneyovcov výnimočné postavenie.

.syn idealistu Georgea
Ak by Mitt Romney v týchto voľbách zvíťazil, splnil by si veľký sen. A nielen svoj. Romney šiel do tohto boja za seba aj za svojho otca, pre ktorého bola politika vecou srdca. Dodnes ho s otcom mnohí porovnávajú. V USA ešte stále žijú voliči, ktorí odovzdali svoj hlas Georgeovi Romneymu, keď začiatkom šesťdesiatych rokov opakovane kandidoval na post guvernéra štátu Michigan.
Dnes už nebohý George Romney, úspešný manažér v automobilovom priemysle, vstúpil do politiky s cieľom urobiť niečo pre svoju komunitu. Podarilo sa mu trikrát zvíťaziť – v rokoch 1962, 1964 a 1966 ovládol guvernérske voľby. George vedel strhnúť voličov. Mal osobný šarm, dokázal ľahko komunikovať s ľuďmi zo všetkých spoločenských vrstiev, počúval aj názorových oponentov. Zároveň si zachovával zásady a odmietal meniť názory podľa zmien politickej klímy.
Michael Kranish a Scott Helman o otcovi dnešného prezidentského kandidáta napísali: „George a Mitt Romney si boli v mnohom podobní, ich pohľad na politiku sa však výrazne líšil. George sa preslávil zaťatosťou a otvoreným vystupovaním. Bol ochotný nasledovať inštinkt. V tomto zmysle bol viac idealistom než pragmatikom.“ Dokonca v čase, keď rovnosť rás odmietala jeho vlastná cirkev a neumožňovala svojim čiernym členom prijať kňazstvo, George Romney vzdoroval mienke mormónskych vodcov. Podporoval hnutie za občianske práva černochov a bojoval aj proti opozícii v radoch republikánov. V roku 1964 podporoval kampaň republikánskeho prezidentského kandidáta Barryho Goldwatera, osudovo sa s ním však poškriepil o téme občianskych práv a svoju podporu s hnevom stiahol. V roku 1967 verejne horlil za stiahnutie amerických vojsk z Vietnamu. Vietnamskú vojnu označil za „katastrofu“ a vyjadril sa, že hoci  predtým vyslanie vojakov do Vietnamu podporil, bol to len výsledok politickej agitácie z Washingtonu.
„Nikto nemôže byť dobrým lídrom, ak nemá zdravé zásady,“ povedal George Romney. „Zásady sú dôležitejšie ako ľudia.“
George Romney sa riadil zásadami, nech ho to stálo čokoľvek. Principiálne viedol v roku 1968 svoju prezidentskú kampaň a na zjazde Republikánskej strany sa usiloval získať nomináciu do volieb. Tá však napokon pripadla Richardovi Nixonovi – aj preto, že George Romney po odmietaní vojny vo Vietname narazil na prevládajúcu mienku republikánov. Keď už bolo jasné, že George Romney nomináciu nezíska, mal ešte možnosť podporiť hlasmi „svojich“ delegátov Nixona. Neurobil to a Richard Nixon mu to nikdy nezabudol.

.v Nixonových službách
Keď Nixon voľby vyhral, Georgeovi Romneymu zveril vo svojej administratíve post, kde zodpovedal za rozvoj bývania. V knihe The Real Romney si prečítame, že prostredie Bieleho domu ho vnímalo skôr ako ideového protivníka než spolupracovníka. A podľa bývalého Nixonovho poradcu Johna Ehrlichmana bolo Romneyho umiestnenie do kabinetu strategickým ťahom. „Nixon potreboval niekoľko umiernených republikánov na ideové vyváženie kabinetu. Pre Romneyho vymyslel pomstu – dal mu post na bezvýznamnom ministerstve, aby si ho verejnosť naveky prestala všímať.“ George Romney sa však nestiahol do ústrania, ale bojoval o integráciu prímestských štvrtí. „Musíme skoncovať s predstavou, že sa odsťahujeme na predmestie a tam budeme žiť len medzi ľuďmi z rovnakej ekonomickej a spoločenskej triedy.“ Autori knihy The Real Romney nezabudnú podotknúť, že George Romney bol v tom čase stále majiteľom honosného domu v exkluzívnej štvrti Bloomfield Hils v Michigane.
Nasledovalo obdobie potýčok s Richardom Nixonom, ktorý po počiatočnej podpore plánov na rasovú integráciu predmestí zmenil názor. No George Romney tento projekt považoval, spolu s občianskoprávnou legislatívou, za cestu k upokojeniu rasových rozporov v Amerike. A Mitt Romney dnes môže hrdo prezentovať zásluhy svojho otca o práva všetkých občanov USA bez ohľadu na farbu pokožky – a dokazovať tak svojim odporcom, že sám nie je rasovo zaujatý.
Jeho otec chcel ešte počas prvého Nixonovho funkčného obdobia z administratívy odísť – mal pocit, že prezident mu hádže polená pod nohy. Nixon sa však hrozil škandálu, ktorý by mu uprostred snahy o znovuzvolenie na druhé funkčné obdobie mohol poškodiť imidž. A tak presvedčil Georgea Romneyho, aby zostal.
V roku 1970 sa ešte odohralo intermezzo, keď do Senátu za Michigan kandidovala manželka Georgea Romneyho (a Mittova matka) Lenore. Jej neúspech sa do veľkej miery prisudzoval aj kritickým vyjadreniam jej manžela o Vietname, ako aj ťažkej pozícii kandidujúcej ženy v prevažne mužskom svete americkej politiky. Na pokriky „Vráť sa do kuchyne, tam ťa George potrebuje!“, ktoré zneli na stretnutiach s voličmi, spomínala Lenore ešte dlho. Priznala sa, že nič také ponižujúce ako kandidatúru na politický post nezažila. Svojho manžela však v politike verne podporovala. Dokonca počas jeho najtvrdších sporov s Nixonom napísala do Bieleho domu pobúrený list. „Je demoralizujúce, keď sa človek dozvie, že prezident má taký malý ohľad na jeho dôstojnosť a službu,“ stálo v tom liste.
Až po tom, čo v roku 1972 voliči poslali Nixona do Bieleho domu aj druhý raz, napísal George Romney rezignáciu a poslal ju prezidentovi. V tomto tvrdo formulovanom liste kritizoval politikov za ich prílišnú posadnutosť volebnými víťazstvami, posadnutosť, ktorá im bráni efektívne vládnuť. „Ich základnou činnosťou je boj o vládnutie,“ napísal George Romney o politikoch a dodal, že takíto lídri sa potom boja hnevu voličov, a preto neriešia „skutočné problémy“.
Z politiky sa George Romney stiahol, plný pocitu krivdy. Nemohol tušiť, že jedného dňa bude aj jeho syn kandidovať na kreslo v Bielom dome a po prvom neúspešnom pokuse získať stranícku nomináciu sa stane protikandidátom úradujúceho prezidenta. Už to by George Romney, ktorý zomrel v roku 1995, istotne ocenil ako obrovský úspech.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite