Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skladanie rozpadu

.martin Droppa .časopis .reportáž

Čo pred dvadsiatimi rokmi zanedbali slovenskí aj českí politici, o to sa teraz pokúša režisér Martin Hanzlíček. Pripravuje dokument o rozpade Československa na pozadí príbehov a názorov ľudí, ktorí sa v ňom narodili.

.v roku 1992 ani predtým, keď sa na Slovensku zdvíhala vlna nacionalistických a národnostných vášní, nebolo politickej vôle zisťovať názory a priania obyvateľov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na rozdelenie štátu. Výsledkom je dvadsať rokov pretrvávajúci pocit, že k rozdeleniu došlo len na základe politickej vôle a dohody Vladimíra Mečiara s Václavom Klausom. Nielen kritici rozdelenia dodnes vravia, že taká závažná téma mala byť predmetom referenda.

.spomienky a reflexie
Začiatkom augusta Martin Hanzlíček autorovi tohto textu píše: „Myslím si, že ideme robiť šialený film. Šialený preto, že po takmer dvadsiatich rokoch budeme zisťovať, čo si o rozpade federácie myslia ľudia, o ktorých vôbec nič nevieme, ktorých sa vtedy nikto na názor nepýtal, “ a dodáva: „Poznáme vtedajšie zmýšľanie politikov a niektorých intelektuálov, ich dnešné pohľady na vtedajšie politické rokovania, ale tým sa to končí. Ďalej akoby sa nič nedialo, to však nie je pravda.“
Film, ktorý bude mať v českej verejnoprávnej televízii premiéru v novembri alebo decembri, má pracovný názov Rozpad. S nápadom nakrútiť ho prišiel Fedor Gál, s ktorým Hanzlíček spolupracoval na dokumentoch Krátká dlouhá cesta, Dobré ráno, Slovensko alebo Příběhy pro Natálku. Režisér tvrdí, že príbeh delenia sa verejne začal pomlčkovou vojnou, trval dva alebo tri roky a navonok sa skončil dohodou, že ďalej to v spoločnom štáte nepôjde: „Ten príbeh pokračuje dvadsať rokov v osudoch ľudí, ktorých rozdelenie vlasti zasiahlo, dodnes ho prežívajú a vzbudzuje v nich emócie, spomienky a stále ich stavia pred množstvo nezodpovedaných otázok.“
Dramaturgický princíp dokumentu je jednoduchý. V mestách, mestečkách, dedinkách, na Slovensku i v Česku, sa režisér s trojčlenným štábom stretáva s rôznymi ľuďmi zo širokého spektra spoločenského života. Prehráva im krátke zostrihy dobových správ, ktoré sme kedysi mohli vidieť vo vysielaní televízie. Potom sa rozprúdia rozhovory, reflektujúce videné cez osobné názory, spomienky, bilancie. „Keď som počúval záznamy z archívov, tie vznešené bláboly politikov, a do toho dnes úvahy bežných ľudí, nemajúcich ako vtedy ani dnes s politikou nič spoločné, uvedomil som si, že vo filme vynikne určité trenie, náraz, konfrontácia. Tá bude prekvapením pre divákov a súčasne odkazom pre budúcnosť,“ vysvetľuje režisér.  

.vlasť a domov
Nateraz nie je podstatné, kto bude mať vo finálnej verzii poldruhahodinového dokumentu slovo. V Ružomberku sme sa stretli v ateliéri architekta Martina Bišťana so skupinkou ružomberských umelcov – výtvarníkov a architektov. Ľudia z dolného Liptova, ktorí v časoch delenia štátu aktívne stáli na strane slovenskej samostatnosti a zvrchovanosti, účasť na nakrúcaní odmietli. Nevediac o filme nič, ostali v presvedčení, že dielo nebude objektívne. Ružomberské nakrúcanie prinieslo moment prekvapenia: „Pre tých ľudí naďalej spoločný štát ostáva domovom. Keď sa vracajú z ciest, kdesi pri Plzni, Karlových Varoch, si vravia ‚Už sme doma‘, spomína Hanzlíček. Rôznorodá spoločnosť sa stretla v evanjelickom kostole v Závažnej Porube. Ľudia s diametrálne odlišnými názormi a postojmi sa navzájom počúvali, dopĺňali, tolerovali. Liberálne zmýšľanie kontrastovalo s prvkami „matičnej názorovej a argumentačnej stagnácie kdesi v závere devätnásteho storočia“, to všetko odrazu preťali smutné a stále bolestivé slová bývalého armádneho dôstojníka, Čecha, žijúceho v Liptove desiatky rokov. Spomínal na to, ako on a jeho českí kolegovia museli po rozdelení štátu písať diktáty po slovensky, komunikovať medzi sebou v osobnom i pracovnom styku len po slovensky.    
„Často sme sa stretli so zatrpknutosťou, bôľom aj výčitkou až hnevom na adresu Čechov, že pri delení okradli Slovákov o majetky, že získali viac, dokonca si privlastnili štátnu vlajku,“ spomína režisér, dodávajúc, že zo strany národne od začiatku zmýšľajúcich a presvedčených ľudí takémuto uvažovaniu nerozumie: „Ak opustím štát, lebo ma nezaujíma, deklarujem zvrchovanosť a mám vlastnú vlajku so štátnym znakom, nemôžem druhému vyčítať, že má svoju vlajku. Paradoxne to vyčítajú ľudia, ktorí sa stále odvolávajú na to, čo a koľko im dala napríklad česká kultúra, že bez nej dodnes nemôžu žiť.“
 
.zhrdzavená národná hrdosť
Dokument nie je o hľadaní trecích plôch ani o násilnom pátraní po nostalgiách za spoločným štátom. Prechádzame Hybami, Východnou, Važcom, Spišom. Spontánne vyhľadávame ľudí, zastavujeme ich, pýtame sa. Krátko diskutujeme na chodníkoch aj v maličkej krčme. Jednotiaci motív sa vynára náhle. Takmer všetci hovoria o tom, aký nerozum bol deliť spoločný štát po vyše sedemdesiatich rokoch jeho existencie. Spontánne slová o tom, že spolu nám bolo lepšie a aj dnes by sa nám spoločne lepšie žilo, zatieňujú vtedajšie heslá z námestí: Vládnime si sami!, Dosť bolo Prahy!, Dosť bolo Havla! „Heslami sme boli zavalení, dnes sa to všetko vyčistilo, ostal číry pocit,“ uvažuje Hanzlíček nad tým, čo počúva od ľudí, čo ho stále prekvapuje: „Verím tomu, že keď sa hrá hokej, každý je pyšný na úspech svojho národného tímu, ale myslenie týchto ľudí je diametrálne odlišné od myslenia politikov. Ako vtedy, tak i dnes.“
V Becherove, asi dva kilometre od slovensko-poľských hraníc, nadobúdame dojem, ako keby rozdelenie republiky dodnes do odľahlého šarišského regiónu neprišlo. Chlapi na futbalovom ihrisku pod cintorínom rakúsko-uhorských vojakov z prvej svetovej vojny krčia plecami. Niežeby nemali názor, ale pred vyše dvadsiatimi rokmi ich vôbec nezaujímalo, či sa názov štátu bude písať s pomlčkou alebo bez nej. Nerobili politiku vtedy, nerobia ju dnes. Tá sa, podľa nich, robila a stále robí kdesi v Bratislave. Sem, tak ďaleko, len doľahne ako nutnosť a nevyhnutnosť, ktorej sa treba prispôsobiť. Riešiť treba iné: ako zamedziť poľským kamiónom devastovanie cesty obcou, ako z meškajúcich podielových daní zabezpečiť obecné služby.
Najviac sa vlajkami zvrchovanosti mávalo v Bratislave, o čosi menej, ale intenzívne v Martine. „Ľudia v centre Turca pred dvadsiatimi rokmi plakali dojatím nad vyhlasovaním zvrchovanosti, nad Mečiarom, Maticou slovenskou. Priestory pred Slovenskou národnou knižnicou boli presiaknuté samostatnosťou. Dnes je všetko zarastené, spustnuté, niet stopy po národnej hrdosti, vtedy takej proklamovanej,“ hovorí režisér. Stožiare, na ktoré hrdo stúpali slovenské štátne vlajky, sú hrdzavé, prázdne. Pátos slávnych okamihov je preč, nad krajinou visia nezodpovedané otázky o osude národného pokladu, na ktorý občania Matici slovenskej dávali svoje peniaze, zlato, cennosti. Martin sa stal symbolom prázdnoty gesta vyhlásenia zvrchovanosti.

.zrodí sa nový mýtus?
V kontraste s tým zažívame stretnutie s tvorcom betónových sôch slovenských národných dejateľov, buditeľov a činovníkov v Čakajovciach pri Nitre. Svojrázny umelec filmárom ukazuje futbalovú loptu, ktorú ako chlapec dostal od prezidenta Tisa.  
Podobne ako krížom po Slovensku, prechádza Martin Hanzlíček s filmovým štábom Česko. Sústreďuje sa na veľké i neveľké mestá, obce, obzvláśť na tie, ktoré náhle rozdelila hranica medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. Obrovské budovy colníc, fyzických symbolov rozdelenia, budovaných narýchlo v časoch, keď sa zaorávali hraničné pásma s okolitými krajinami ČSFR, sú dávno prázdne, spustnuté. Sú to mohutné symboly bezvýznamných zbytočností.
„Myslím si, že Československo ako vlasť dlho fungovalo v Čechoch aj Slovákoch, a ako vlasť ešte nejaký čas, možno jednu generáciu, zotrvá. Ako spoločny śtát, bohužiaľ, nemalo šancu, ani ju pred dvadsiatimi rokmi nedostalo,“ konštatuje Martin Hanzlíček. Napokon sa zhodneme na tom, že tak z prvej Československej republiky T. G. Masaryka, ako aj z Českej a Slovenskej Federálnej Republiky Václava Havla sa napokon stane silný mýtus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite