Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková napísala ďalší verejný list šéfredaktorovi .týždňa Štefanovi Hríbovi. Keďže jej list má opäť neoceniteľnú výpovednú hodnotu, pred ktorou sa musia naše novinárske štandardy iba nemo skloniť, rozhodli sme sa ho opäť uverejniť bez zásahov, v pôvodnom rozsahu aj znení.

Po nedávnom texte o pokutách, ktoré dnes hrozia viacerým novinám, aj po našich článkoch o súdoch a prokuratúre, som dostal mnoho reakcií s otázkou, či je .týždeň existenčne ohrozený. Je aj nie je.

Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Stát měl po čtyřech desetiletích komunistického režimu u nás špatné jméno. Srostl s vládnoucí stranou a stal se nástrojem útlaku. Vysloužil si po zásluze označení „policejní“. Kdo neokrádal stát, okrádal rodinu.

Digitálne knihy vstupujú do našich životov relatívne pomaly. Zatiaľ čo v Severnej Amerike tvoria dnes pätinu príjmov vydavateľstiev, v Česku je to len percento a u nás zlomok z neho. Čím to je?

Violončelista a duchovný otec festivalu komornej hudby Konvergencie Jozef Lupták hovorí, že najradšej hrá na pódiu s ľuďmi a najviac neznáša administrovanie okolo projektov, ktoré iniciuje, a potom ich musí ťahať. Podľa očitých svedkov má však na organizovanie talent.

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.