Predpovedať vývoj na Slovensku po voľbách je dosť ťažké. Napríklad už len preto, že krajina bez HZDS v parlamente a s Mostom v ňom, je – obrazne povedané – úplne inou krajinou ako tá s HZDS v parlamente a s Mostom mimo neho.

Takto by sa dala zjednodušiť reakcia Jána Slotu na prepad jeho strany vo voľbách. Namiesto sebareflexie, odstúpenia z pozície predsedu strany reagoval po svojom.

Na Slovensku, hoci to vždy tak nevyzerá, nežije až toľko nacionalistov. Možno tu naozaj prevláda oná neslávne preslávená holubičia nátura. Niežeby sme boli načisto mierumilovní, ale v pravej chvíli dáme prednosť domácemu pokoju. A to je dobre, aj keď tejto pravej chvíli často predchádza aspoň formálne zatínanie pästí a prskanie jedovatých slín.

O zrýchlenom vydávaní diplomov na Trenčianskej univerzite sme sa už dozvedeli pomerne dosť, aj vďaka promptnej kontrole z ministerstva.

Nie, na Slovensku to ešte nie je také zlé. Pro-life organizácia Fórum života si môže pokojne 2. novembra pripomenúť svoju pamiatku zmarených nenarodených detí. Niektorí sa na dušičky k iniciatíve Fóra aspoň v duchu pripoja, ale ani mnohým z tých, ktorí s dnešným potratovým zákonom nemajú problém, nenapadne spochybňovať, že pro-liferi majú na verejné prejavy právo. Nescudziteľné právo. Stačí však pohľad k našim južným susedom a onemiete od úžasu.

Bývam v centre Bratislavy, kúsok od našej redakcie, kníhkupectva, Hradu, čínskej reštaurácie, vlády aj parlamentu. Je to príjemná štvrť, no už dlhšie mi čosi mrzuté našepkáva.

Amsterdamom prúdia davy ľudí, sústavne a bez prestávky. Kto chce zažiť tichšie mesto, musí si privstať. O siedmej ráno sa nad kanálmi vznášajú zvyšky hmly a stromy pod Wester Toren stoja košaté a múdre, povznesené nad to ľudské hmýrenie. Pred hotelmi sa turisti chystajú na obhliadku všetkého, čo sa dá vopchať do pár hodín, ale najmä chcú vidieť červenú štvrť a obchodíky, kde majú tridsať druhov marihuany.

Urobila správkyňa chybu? Mimovládna organizácia Aliancia Fair-play zverejnila informáciu, podľa ktorej správkyňa Petra Gabrišová zaradila jedného z veriteľov spoločnosti Váhostav-SK nesprávne medzi veriteľov, ktorí majú v rámci ozdravenia dostať viac peňazí. Ide o Martina Buňáka, ktorý mal byť dlhoročným členom predstavenstva Váhostavu.

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.

Predstavte si, že po vyše deväťhodinovom lete vám nedovolia opustiť lietadlo. Nohy máte stŕpnuté, príbuzní čakajú v letiskovej hale, ale úradník z imigračného vám oznámi, že do krajiny, kde ste sa narodili, nemôžete vstúpiť. Musíte ostať sedieť na svojom sedadle, unavený a frustrovaný, kým služba uprace lietadlo pred ďalším letom. A celý ten čas sa neprestanete pýtať sám seba: Ako sa mi niečo také môže stať v mojej krajine?