Autorovi týchto riadkov asi nikto neuverí, ale tento článok naozaj píše s istou nechuťou a obavou pred obvinením, že trpí obsedantnosťou, lebo sa ide opäť venovať produkcii tohto moderného ľavicového denníka. Ale verte mi, brucho nevládze a musí sa podeliť. Posledné investigatívne sústo Pravdy prepisuje dejiny slovenskej žurnalistiky.

Vychádza dotlač Kázní Daniela Pastirčáka a na margo tejto nenápadnej udalosti si dovolím napísať zopár slov.

V tej smutnej správe, že v Moskve na letisku utrpela zranenie aj naša herečka Zuzana Fialová, je aj čosi pozitívne. Dokonca veľmi.

Economist ešte pred pár dňami písal, že západní turisti nemusia z Egypta utekať. Vraj majú aj lepšiu možnosť: byť svedkami týchto historických okamihov. Už vtedy, a to sa ešte nezačal pohon na novinárov v Káhire, som z toho mala zmiešané pocity.

Slovenskí Maďari majú konečne po 12 rokoch na výber. Ale tie dve alternatívy za veľa nestoja.

Najskôr tá správa znela ako vcelku zábavný silvestrovský vtip. V skutočnosti to nie je na smiech, ale na plač: fakt, že na čelo TA3 sa od prvého januára postaví Michal Gučík, len s definitívnou platnosťou potvrdzuje, že keby táto spravodajská televízia aj hneď zajtra skrachovala, nebola by to pre krajinu žiadna ujma.

Živo si spomínam na časy, tesne pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď tých zopár ľudí, ktorí neboli nadšene za, dostávalo nálepku bláznov. Keď sa vyjadrili, že Európska únia je molochom etatizmu, ktorý reguluje, čo sa len regulovať dá, a čo nereguluje, to regulovať chce, vyslúžili si výsmech.

Občas ma chytá mierna depresia, keď vidím rómske osady a bezradnosť, s ktorou k tejto komunite pristupujeme. Akoby nič nefungovalo.

Súboj lokálpatriotov v týchto dňoch vrcholí. Najmä na bilbordoch a plagátoch.