Daniela Pastirčáka poznám skoro celý život. Naši rodičia sa priatelili a hoci Pastirčákovci žili v Prešove a my v Banskej Bystrici, tak sa aj navštevovali. Preto som vedel, že jedno z troch detí Pastirčákovcov - Daniel - je podivný umelec a sú s ním problémy, že ho vyhodili z košickej ŠUPky, že nosí dlhé vlasy, že píše temné básne, že sa dokonca stal ateistom.
Potom som sa dozvedel, že sa Daniel vrátil ku kresťanstvu a o chvíľu neskôr aj to, že vraj chce ísť študovať teológiu a stať sa kazateľom (tak u nás v Cirkvi bratskej nazývame farárov). To bolo šokujúce a nepredstaviteľné. Kazatelia boli pre mňa v tom čase niečo ako dúha zložená len z odtieňov šedej farby. Boli to väčšinou milí a slušní ľudia s hlbokou vierou v Boha, ale zároveň žijúci akoby na inej - šedej - planéte. Rozprávali veci, ktoré boli určite dôležité, ale s mojim životom nijako nesúviace. Nezaujímalo ich umenie, šport, politika, prosto nič okrem kazateľstva.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.