Aké malo Slovensko za posledné desaťročia sny? V 50. rokoch to bolo zbavenie sa jarma komunistického prenasledovania. Tento sen sa nakrátko naplnil v roku 1968. Po roku 1969 tu vládla únava z normalizačnej politiky a až spontaneita na námestiach v novembri 1989 hovorila o sne slobody.

Keď chce Rusko ukázať Západu vojenskú silu, pošle stíhačku preletieť sa nad pobaltské krajiny. Niečo podobné skúša aj pri dodávkach plynu a so Slovenskom.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

Je mi čudné, ale aj nie je, ako málo sa v Pakistane píše o Islamskom štáte. Po všetkom tom, čo som tu zažil, a čo o Pakistane viem (len dve krajiny majú v názve slovo „islamská“, a to práve Pakistan a Irán), by som si povedal, že IS bude denne na prvých stránkach tlače. Nie je. Prečo asi?

Keď som krátko po roku 1989 začínal písať, mal som šťastie na ľudí. Ovplyvnili ma Ivan Hoffman, Jiří Hanák, Pavel Tigrid, Lída Rakušanová a – Agneša Kalinová.

Prišlo to k nám s revolúciou. Najprv ako nesmelá exotika, ktorá siahla človeku pekne do peňaženky, neskôr ako povinná vášeň malomestských snobov. Dnes naň chodíme pravidelne ako na ľahkú delikatesu, alebo si ju nechávame priviesť donáškovou službou. Malé, kyselkavé suši.

Predstava, že spisovatelia by mali byť svedomím národa, sa zdá staromódna. Boje dobra so zlom nahradili každodenné príbehy a hry so slovami. Nie však v Izraeli, nie počas krvavého konfliktu s ozbrojenými bojovníkmi z Pásma Gazy.

V slovenčine chýba slovo „busking”. Nie, nie je to kráľ autobusov. Znamená hrať na ulici. Na gitare, na saxíku, na čomkoľvek. To slovo asi nechýba náhodou. Kým gitaristov a saxofónistov občas v centre Bratislavy vídať (kým ich nezrušia policajti, lebo aj to je zarábanie a aj na to treba papiere), tam niekde sa to aj končí. Občas slepý harmonikár či cigánsky huslista. Žila som v centre pol života, ale muzikantov som videla málo. Aj ja som sa pokúsila 15-ročná ísť na ulicu so saxofónom, ale netrvalo ani dvadsať minút a fízli ma vyhodili.

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

„Ach, to boli časy,“ pristihneme sa občas v spomienkovom optimizme na mladosť. „Bude nám chýbať,“ hovoríme aj o tých, ktorí nám celé roky liezli na nervy. Mozog je stroj s jednou veľmi pozitívnou funkciou – automatického pregumovania sa v procese psychickej samoregulácie, takže stačí trocha času a všetko zlé je zrazu preč a ostane už len to dobré. Možno, aby sme sa nezbláznili a možno skrátka iba preto, že každý si nakoniec zaslúži byť posudzovaný kúsok lepšie, než aká je realita.