Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Je utorok podvečer, citeľne sa ochladilo. Počet ľudí sa postupne zvyšuje, dve tretiny tvoria mladí ľudia. Hoci sa tu odohrá aj malá subdemonštrácia sekty okolo Slobodného vysielača (majú megafón, transparent, vlastné heslá), reč tvárí prezrádza, že prišli najmä slušní pracujúci alebo študujúci ľudia. Vadí im korupcia a Smer, sú to pre nich synonymá.

Niektoré mestá majú podzemný život. Odohráva sa v metrách, tuneloch či podzemných pivniciach. Sú to priestory víťazstva ľudského ducha nad kameňom. Ale Havana nie, Havana, to je iný prípad. Havana je nadzemné mesto s minimálnym podzemím. Ale zato na strechách domov, aj na tých najviac nemysliteľných strešných priestoroch, povyrastali malé domy, kúpeľne, prasacie chlieviky a vtáčie búdky. Akoby všetko hore nad budovami bolo možné a zároveň istým spôsobom nedosiahnuteľné.

Aké malo Slovensko za posledné desaťročia sny? V 50. rokoch to bolo zbavenie sa jarma komunistického prenasledovania. Tento sen sa nakrátko naplnil v roku 1968. Po roku 1969 tu vládla únava z normalizačnej politiky a až spontaneita na námestiach v novembri 1989 hovorila o sne slobody.

Keď chce Rusko ukázať Západu vojenskú silu, pošle stíhačku preletieť sa nad pobaltské krajiny. Niečo podobné skúša aj pri dodávkach plynu a so Slovenskom.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

Je mi čudné, ale aj nie je, ako málo sa v Pakistane píše o Islamskom štáte. Po všetkom tom, čo som tu zažil, a čo o Pakistane viem (len dve krajiny majú v názve slovo „islamská“, a to práve Pakistan a Irán), by som si povedal, že IS bude denne na prvých stránkach tlače. Nie je. Prečo asi?

Keď som krátko po roku 1989 začínal písať, mal som šťastie na ľudí. Ovplyvnili ma Ivan Hoffman, Jiří Hanák, Pavel Tigrid, Lída Rakušanová a – Agneša Kalinová.

Prišlo to k nám s revolúciou. Najprv ako nesmelá exotika, ktorá siahla človeku pekne do peňaženky, neskôr ako povinná vášeň malomestských snobov. Dnes naň chodíme pravidelne ako na ľahkú delikatesu, alebo si ju nechávame priviesť donáškovou službou. Malé, kyselkavé suši.

Predstava, že spisovatelia by mali byť svedomím národa, sa zdá staromódna. Boje dobra so zlom nahradili každodenné príbehy a hry so slovami. Nie však v Izraeli, nie počas krvavého konfliktu s ozbrojenými bojovníkmi z Pásma Gazy.