Každé majstrovstvá sveta vo futbale majú svojich hrdinov, no v Brazílii nimi nie sú ani útočníci alebo záložníci. Výkonmi najviac vyčnievajú brankári.

Z celej tej populistickej frašky povolebného snemu strany Smer, ktorý sa dá nazvať hocičím, len nie sebakritickým zhodnoteným vlastnej prehry, žiarivo svieti dokonale symbolické ocenenie Mareka Maďariča, (ktorý ako jediný položil vlastnú hlavu na klátik pred kamerami ešte v onú volebnú noc a posypal si ju popolom, akoby, chudák, za Ficovu prehru mohol). On, Fico, sa o tomto zbytočnom geste vyjadril s pýchou a dojatím, priam otcovsky: „Povedal som mu, že zaparkoval moderný mercedes do starej kôlne.“

Je dosť ľudí, ktorí nosia túlavé topánky. A je medzi nimi aj čoraz viac žien. Križujú zemeguľu, navštevujú krajiny vo všetkých jej kútoch. Potom sa niekde usadia a budujú si tam domov. Začas pobudnú, opäť sa pohnú ďalej. Čo hľadajú?

Stlpčekár denníka Financial Times Simon Kuper hovorí, že každá bohatá krajina má svoj ​​spôsob dovoleniek: „Švédskym ideálom je váľať sa na odľahlom ostrove, pokiaľ možno nahý a s fľašou vodky. Holanďania, naopak, majú radi hlučné kempingy s množstvom iných Holanďanov.“

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Trinásteho mája 1917 v portugalskej Fatime sa trom deťom, Lucii, Hyacinte a Františkovi, zjavila Matka Božia. Zjavenia pokračovali každý 13. deň v mesiaci, až na august, keď boli deti izolované.

Zapísala som sa na Slobodnú univerzitu v Amsterdame. Potrebovala som žiť šesťdesiat rokov, aby som pochopila, že vzdelanie je to, čo chcem najviac. (Teda okrem psíčkov. A kníh. A topánok.) Knihy sú síce tiež vzdelanie, ale chcela som svojej túžbe dať akčnejšiu náplň – nielen, že ležím na gauči a držím knihu. Keďže od Amsterdamu ma delí päťsto kilometrov, z toho gauča sa efektívne zdvihnem a pripojím sa k húfom vedychtivých duší, spoznám nových ľudí, rozšírim si obzory. Začnem pomaly, aby som z tých zmien nezostala v šoku. Predsa len, už ôsmy rok bývam na dedine, zhováram sa iba s vtákmi, stromami a nezamestnaným susedom.

Sme v Anglicku, sme na návšteve. Čaj o piatej. Človek čaká povestný nápoj s mliekom, no sunie sa k nemu ešte aj niečo iné. Čudné čajové pagáče, ktoré miestni pobledlí domorodci volajú scones (čítame skouns), vedľa marmeláda a čosi biele. Clotted cream (kloted krím).

Jakým způsobem se v Evropské unii hájí národní zájmy jednotlivých zemí? Nevím, zda se debata o této otázce vede na Slovensku, ale u nás v Česku byla ještě nedávno celkem populární.