Tento týždeň oslavujeme Deň učiteľov. Prežil pád komunizmu a presadil sa aj v nových pomeroch. Oslavujeme ho v deň narodenia Jána Amosa Komenského, ktorého za svojho považujú najviac Česi, ale vďaka pestrému pôvodu a životu sa k nemu môžeme pokojne hlásiť aj my.

Dúšok rannej kávy je pre nás národným ekvivalentom raňajok. Môže nám chýbať čokoľvek, chlieb, maslo, hoc aj nedostatkové mlieko, ale nemať hrnček horúceho stimulujúceho nápoja na prebudenie, to je záruka zlého začiatku dňa. Pamätám si, ako moji starí rodičia, moji rodičia a všetci dospelí ľudia, ktorých som okolo seba videla ako dieťa, pili šálku po šálke a pritom sa rozprávali. Keď niekto prišiel na návštevu, hneď sme postavili na kávu. Pretože ponúknuť kávu je rovnaký rituál, ako objať blízkeho či pozvať návštevu dovnútra.

...ma urobili nezaslúžene slávnym. Jeden moj známy, bývalý český politik, to predpovedal: „Svojimi demonštráciami proti tebe pritiahnu pozornosť k tvojim názorom a urobia ťa nezaslúžene slávnym.“ To sa aj stalo.

Nech už to znamená čokoľvek, naj knihou divákov Mojej naj knihy sa stali Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského, čo je síce v konečnom dôsledku nezmysel, ale ono je to vlastne jedno, lebo o nič nejde. Skutočne o nič, desať minút po finálovom večere po tej šou už ani pes neštekol.

Poviem to z mosta doprosta: myslím si, že demokracia tak, ako ju poznáme, je prekonaný, zlý systém. A nič na tom nemení skutočnosť, že väčšina jej priaznivcov to myslí s nami úprimne a čestne. Lebo bohužiaľ, ani tí najčestnejší ľudia v zlom systéme nič nezmôžu.

Ahoj Emil, predvčerom sa to začalo. Dalo sa to, pravdaže, čakať. Ale predsa len som si myslel, že to nepríde tak zrazu. Som deprimovaný a neviem, ako sa s tým vyrovnať. Viem, že nie som nijaká výnimka, že to akosi patrí k môjmu veku, ale, ktovie prečo, mal som pocit, že je na to ešte priskoro.

Emil, mám problém s pamäťou. Viem, nie je to nič nečakané, ale čoraz viac ma to znervózňuje. Napríklad. Keďže v mojich listoch je dosť spomienok, nepamätám sa, na čo som už spomínal, a preto je tu nebezpečenstvo, že sa budem opakovať.

Na začiatku rovno poviem, že nie som, pokiaľ ide o rádioaktivitu, celkom objektívny. Mojim rodičom a prarodičom sa totiž podarilo v polovici sedemdesiatych rokov postaviť rodinný dom v jednej z najkrajších štvrtí Prahy, v Klánoviciach, priamo uprostred najväčšieho lesa, aký v Prahe nájdete. Ako to tak v živote býva, nikdy nevyjde všetko dokonale. Mojim rodičom a prarodičom sa ten dom veľmi nevydaril. Nielenže je to taký socialistický rodinný paneláčik s brizolitovou omietkou (ktorá však drží aj po takmer štyridsiatich rokoch skoro nedotknutá), ale najmä svieti, presnejšie povedané, žiari.

.časy sa menia, aj na Balkáne. Na bývalého kosovského prezidenta, francúzskou ležérnosťou „napáchnutého“ intelektuála Ibrahima Rugovu s neodmysliteľným šálom okolo krku a cigaretou v ruke (chudák, fajčenie sa mu stalo osudným) sa už pomaly zabudlo. A jeho dvaja nasledovníci boli príliš nevýrazní, aby sa na nich mohlo vôbec zabudnúť.

Na tomto mieste uverejňujeme obšírnejšiu reakciu profesora Ladislava Kováča na našu anketovú otázku.