Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo je existujúca podoba demokracie zlá

.oliver Andrásy .časopis .kritická príloha

Poviem to z mosta doprosta: myslím si, že demokracia tak, ako ju poznáme, je prekonaný, zlý systém. A nič na tom nemení skutočnosť, že väčšina jej priaznivcov to myslí s nami úprimne a čestne. Lebo bohužiaľ, ani tí najčestnejší ľudia v zlom systéme nič nezmôžu.

Viem si predstaviť, že po prečítaní týchto slov sa teraz mnohí cítite ako stredoveký občan, ktorému ktosi odrazu oznamuje, že Slnko neobieha okolo Zeme, ale naopak. Chápem vás, vážený pobúrený čitateľ, a práve preto, že si vážim váš názor, rozhodol som na napísať túto úvahu, aby som sa v pokoji pokúsil vysvetliť, ako som k vyššie vyslovenému tvrdeniu dospel. Možno dosiahnem aspoň to, že sa nad mojimi myšlienkovými pochodmi zamyslíte.
.demokracia – prekonaný systém?
Chcem prekonať ten nekritický obdiv k existujúcej demokracii ako jedinému svetlu v tme, ktorý je hlboko zakorenený v nás, čo sme vyrastali v bytostnom odpore k všetkému komunistickému. A hoci z iných dôvodov, no je zrejme rovnako zakorenený aj v mysliach ľudí, ktorí v spomínaných demokraciách žili. Chcem to tabu prekonať aspoň tým, že to bez zábran napíšem, ako si to myslím a ako to cítim: Existujúca demokracia je zlý, prekonaný systém!
Zopakujte si to po mne desať, dvadsaťkrát a aspoň sa pokúste pripustiť tú možnosť, že by táto demokracia naozaj takou bola. Bol by som totiž naozaj nerád, keby ste túto úvahu čítali z pozície nepriateľa, ktorý od začiatku vie pointu: ten človek (teda ja) je nebezpečný blázon.
Ja chápem, ako demokracia vznikla. Dokonca si myslím, že demokracia bola svojho času pokrokom v porovnaní s predchádzajúcim systémom. Zároveň bola akousi logickou reakciou na predchádzajúci systém, v ktorom o chode spoločnosti rozhodovala skupina zdegenerovaných šľachticov na základe svojho pôvodu a veľkosti majetku. Takýchto ľudí možno nazvať kadečím, len nie odborníkmi. Preto odmietam, ak by mi niekto chcel vložiť do úst, že touto svojou teóriou chcem vrátiť spoločnosť späť do feudalizmu. Nie je to pravda. Z feudalizmu preberám jediný princíp, a to ten, že ľudia pri rozhodovaní o smerovaní spoločnosti nie sú si rovní. Zásadným rozdielom v porovnaní so stredovekom (a spoločenskými formáciami, ktoré mu predchádzali) je spôsob selekcie: nie pôvod, nie peniaze, ale vedomosti sú rozhodujúce. V tom vo svojej teórii nadväzujem na demokratické princípy. Pretože si myslím, že pri fungujúcom vzdelávacom systéme má  každý možnosť nadobudnúť znalosti, ktoré ho budú oprávňovať rozhodovať o chode spoločnosti v tej miere, ktorú si zaslúži.
.brániť sa politickým analfabetom
O čo mi vlastne ide? Ide mi o zníženie vplyvu tých občanov, ktorí vám úplne nehanebne povedia do očí, že politike nerozumejú, volebný systém neovládajú, o ekonomike nemajú ani šajnu, história im nič nehovorí, z politológie nerozumejú ani len názvu, ale voliť idú. A ja sa pýtam: čo ich k tomu oprávňuje? Na základe akých kritérií sa môže takýto politický analfabet zúčastniť na plnoprávnom rozhodovaní o tom, ktorým smerom sa bude spoločnosť uberať?!  
Demokratické voľby sa čím ďalej, tým viac stávajú súťažou o  kandidáta, ktorý najviac nasľubuje. To je demokracia v praxi. Dá sa dokonca povedať, že politik, ktorý v takýchto „demokratických“ podmienkach nie je populista, asi nie je normálny, lebo by išiel sám proti sebe. S obľubou o Ficovi hovoríme, že je populista. Lenže vari táto vláda nie je takisto populistická? Keď si odpovieme kladne, hneď sa musíme opýtať, či môže byť iná, ak o 4 roky nechce dopadnúť tak, ako svojho času dopadla tá Dzurindova. Či pravica, alebo ľavica,  všetci sú populisti (viac alebo menej), lebo chcú získať obdiv väčšiny. A väčšina sa nedá osloviť serióznym programom. To je tiež demokracia v praxi. Rovnako, ako je demokraciou v praxi aj to, že najsledovanejšou televíznou osobnosťou je Nora Mojsejová. V komerčnej TV mi to neprekáža, ale vo voľbách veľmi.
Principiálne si myslím, že právo a povinnosť musia byť v istej rovnováhe. To pri voľbách neplatí. Volič má len práva a nemá nijakú povinnosť. Ak volič povie, že volí podľa farby ponožiek, my mu musíme povedať, že je to jeho právo. Ak volí podľa farby pleti, tiež mu musíme povedať, že je to jeho právo. Dokonca aj keby volič verejne priznal, že volil tak, ako volil preto, lebo ho podplatili (už aj to sa stalo!), tak i vtedy musíme povedať, že je to jeho demokratické právo. Čo je absurdné. 
.jeden človek, jeden hlas?
Mojím cieľom nie je zrušenie volieb. Mojím cieľom je len zrušenie princípu jeden človek – jeden hlas a zavedenie iného pravidla: aby sa každý občan na správe vecí verejných podieľal do tej miery, do akej danej veci rozumie. Teda aby sa aj v politickej oblasti uplatnil princíp, o ktorého správnosti v iných odboroch ľudskej činnosti nikto ani v najmenšom nepochybuje. Je pre mňa až nepochopiteľné, prečo niekomu pripadá normálne, že na rozhodovaní o chode fabriky sa nepodieľa rovnakou mierou upratovačka ako riaditeľ. 
Pritom nejde o porušenie princípu rovnosti pred zákonom, pretože každý človek má rovnakú rozhodovaciu možnosť, ak rovnako splní predpísané kritériá. Čiže je to niečo ako získanie vodičského oprávnenia: Môže ho mať každý. Ale musí poznať dopravné predpisy a zložiť o tom predpísanú skúšku. Celá  záležitosť by sa dala vyjadriť jednoduchou rovnicou: Miera vedomostí z danej oblasti = právo v danej oblasti rozhodovať. Je to také jednoduché a samozrejmé, že keby nešlo o otázku demokracie, mohol by som na tomto mieste svoju úvahu aj ukončiť. Ale keďže ide o demokraciu, je všetko iné.
Demokracia je niečo, čo nám bolo (v tzv. socializme väčšinou tajne a preto o to účinnejšie) vštepované ako systém, ktorý síce nie je celkom bez chybičky, ale človek nič múdrejšie vymyslieť nedokáže. Tento výrok sa dokonca pripisuje Winstonovi Churchillovi. Ale každodenná  prax demokracie svedčí o čomsi inom. V Alžírsku boli pred niekoľkými rokmi demokratické voľby. Vyhrali v nich islamskí fundamentalisti. A čo sa stalo? Demokratov výsledky demokratických volieb tak pobúrili, že sa pokúsili o štátny prevrat, čím vyprovokovali  občiansku vojnu. Ale po príklady netreba chodiť na iný kontinent: aj v Československu sa komunisti v roku 1948 dostali k moci v dôsledku demokratických volieb. 
.demokracia do pekného počasia
Aj z týchto niekoľkých príkladov je jasné to, čo by malo byť samozrejmé každému, i začínajúcemu vedcovi: pokiaľ pokus raz vyjde, raz nevyjde, nemožno hovoriť o spoľahlivej vedeckej metóde. Úmyselne hovorím o metóde, ktorá  raz vyjde, raz nevyjde, lebo až sem počujem hlasy mojich oponentov: A čo Švajčiarsko? Čo Švédsko? Čo Spojené štáty? Prečo tam funguje demokracia už toľké roky?!
Ja by som to formuloval inak. Podľa mňa v spomínaných krajinách funguje chod spoločnosti v rámci normálnosti nie vďaka demokracii, ale napriek nej. Ide totiž o krajiny, ktoré doteraz nemali naozaj vážne problémy. A keď mali, bolo po demokracii. Dá  sa povedať, že demokracia nezlyháva len vtedy, keď je všetko v poriadku. Je to systém do pekného počasia. 
A napokon: ak sa v tejto úvahe snažím agitovať za to, aby právo voliť bolo podmienené aj istými povinnosťami (v tomto prípade znalosťami) musím povedať, že dlhoročná  skúsenosť týchto národov zo života v jednom systéme ich nepochybne doviedla aj k vyššej miere znalostí ako je to v krajinách východnej Európy, Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Rýchlo však dodávam, že ak by sa medzi dobrými tiež selektovalo, v praxi by to znamenalo, že kurz spoločnosti by bez ohľadu na celkovú úroveň udávali vždy len tí najlepší.
.chápal to aj Churchill
Spomínal som v tejto úvahe výrok pripisovaný Winstonovi Churchillovi, ktorý údajne povedal, že demokracia nie je dokonalý systém, ale nič dokonalejšie ľudstvo nevymyslelo. V tejto súvislosti mi dovoľte, aby som zacitoval z knihy Normana Rosa Churchill – nepoddajný život, ktorý vydala Agentúra Cesty v roku 1995:
Na Oxfordskej univerzite predniesol Churchill 19. úna 1930 slávnu prednášku na tému Parlamentná  vláda a ekonomické problémy. Churchill si v nej položil otázku, či inštitúcie „založené na volebnom práve všetkých dospelých môžu byť vôbec schopné dospieť k správnym rozhodnutiam v zložitých otázkach moderného podnikania a financií". Všeobecné volebné právo znamenalo populizmus. Ak by sa britské parlamentné ustanovizne nedokázali postaviť proti tejto hrozbe a vyriešiť ju, upozorňoval: je možné, že ich táto hrozba premôže. Stalo sa to už v iných krajinách, kde sa vzdali boja a vedenia sa ujali „vojenskí predstavitelia alebo diktátori“.
Bola to tvrdá obžaloba britskej demokracie. Čo navrhoval Churchill ako „liek"? Rozhodne nie súčasnú Dolnú snemovňu ani „klasické dogmy", ktorými sa riadila ekonomika v posledných sto rokoch. Navrhoval postaviť ďalšie podlažie na základoch starej inštitúcie. Predstavoval si akýsi ekonomický superparlament, ktorý by bol schopný rozvážnych a nezaujatých rozhodnutí a bol by zostavený z objektívnych ekonomických odborníkov. Boli potrební „noví ľudia", profesionáli, uznávaní špecialisti neovplyvňovaní straníckymi úvahami.
To všetko zaváňalo elitárstvom. Jeho hlboká  nedôvera k všeobecnému volebnému právu – jednej zo základných charakteristík modernej demokracie – bola zrejmá. Bola podľa neho hlavnou príčinou situácie, do ktorej sa dostala súčasná Británia. (....)
Jadrom problému bol trvalý strašiak – všeobecné volebné právo, ktoré umožňovalo úbohým hlúpym ľuďom, aby rozhádzali „poklady, ktoré múdrosť a víťazstvá  nahromadili za päť storočí".
.profit aj pre nevoličov
Ja s väčšinou týchto záverov vrelo súhlasím, ale idem ďalej. Churchill, ako ste si iste všimli, nenavrhoval zrušenie Dolnej snemovne (zrejme sa mu to v danej dobe zdalo ako pragmatickému politikovi nepriechodné) a preto navrhoval akýsi „superparlament", ktorý by však bol zrejme nadradený normálnemu parlamentu. Na rozdiel od Churchilla si myslím, že vytvorenie „superparlamentu" je zbytočné za predpokladu, že „normálny" parlament nebude zostavený na základe všeobecného a rovného volebného práva všetkých občanov, ale na základe princípu, ktorý navrhujem.
Pri povrchnom pohľade na vec by ľahko mohol vzniknúť dojem, že táto teória je namierená  proti tým, ktorí by mali menšie právo rozhodovať o chode spoločnosti ako iní, teda ako odborníci. Nie je to pravda. Dokonca sa nazdávam, že opak je pravdou. Uvedomme si jednu vec: keď bude spoločnosť vďaka múdremu rozhodovaniu múdrych ľudí fungovať, tak z chodu takejto spoločnosti budú profitovať všetci bez rozdielu, teda aj tí, ktorých volebné právo pri hlasovaní zostane obmedzené.
Prosím všetkých, ktorým záleží na tom, aby ľudstvo neskončilo v tragédii, aby sa nad týmito mojimi úvahami zamysleli. Aby si položili otázku, či naozaj demokracia dáva nádej na to, že sa ľudstvo dostane na cestu, ktorá  ho vyvedie z džungle súčasných problémov. Či je to možné uskutočniť v systéme, keď do riadenia spoločnosti budú rovnakou mierou hovoriť všetci. Či už tomu rozumejú, alebo nie. Dokonca aj tí, ktorých jedinou kvalifikáciou je, že sa narodili ako ľudia, nikto ich nezbavil svojprávnosti a dosiahli vek 18 rokov. Osobne sa nazdávam, že takáto kvalifikácia je pre rozhodovanie o najdôležitejšej otázke spoločnosti nedostatočná.
.východisko
Iste ste si v priebehu čítania predchádzajúcich riadkov položili otázku: „No dobre, dobre, lenže ako to chceš riešiť prakticky? Ako chceš zistiť, kto sa politike ako rozumie?"
Je to jedna z kardinálnych otázok. Navyše, využívať pri tejto kategorizácii výšku vzdelania, prípadne využiť výsledky voliča v škole je problematické, pretože by sa tým porušil princíp tajných volieb. Je tu však možnosť otestovať voliča priamo vo volebnej miestnosti. Je logické, že by sa tým predĺžil čas potrebný na realizáciu volieb. Voľby by iste neprebehli za dva dni (ako je to v súčasnosti), ale trvali by napríklad týždeň. Ak uvážime, o aký závažný spoločenský akt ide. Ak uvážime, že za ten týždeň (v súčasnosti dva dni!) sa rozhodne o smerovaní spoločnosti na niekoľko rokov dopredu, nezdá sa mi tých sedem dní veľa. Volebný akt by podľa mojich predstáv mal prebiehať v dvoch fázach: v prvej fáze by každý volič musel vyplniť test, kde by boli otázky z oblasti všeobecného rozhľadu. Jednoduché otázky z politológie, ekonomiky a pod. V druhej fáze by volič vykonal samotný volebný akt, pričom vyplnený dotazník by bol pripojený k jeho volebnému lístku. Po vyhodnotení testu (musí byť vyhodnotiteľný exaktne!) sa voličovi pridelí istý počet bodov, napríklad od nuly po sto. Týmto koeficientom sa jeho hlas násobí. Čiže hlas občana v závislosti od výsledku testov sa môže pohybovať od nuly po sto.
Samozrejme, takýto komplikovanejší volebný systém mnohých od účasti na voľbách odradí. Ale musí každý občan voliť? Komu na výsledku volieb nezáleží ani do tej miery, aby sa podrobil testu, stráca svoje právo hovoriť do vecí verejných úplne oprávnene. Je jasné, že techniku realizácie volieb je možné ešte domýšľať, vylepšovať a uvedený spôsob nepovažujem pri zachovaní cieľa za jedine možný. Hoci si uvedomujem, že čím skôr sa podarí súčasný model demokracie zmeniť, tým lepšie, nie som revolucionár. Svoje ciele nechcem uskutočniť prevratom, alebo inou násilnou cestou. Jediná pre mňa prijateľná cesta, je postupné presviedčanie a trpezlivá argumentácia. Verím, že skôr alebo neskôr prinesie svoje ovocie.
Na záver by som všetkým tým, ktorí napriek tejto úvahe považujú súčasnú demokraciu za jediné svetlo na konci tunela, chcel zaželať, aby to svetlo, za ktorým sa tak ženú, nebolo svetlom protiidúceho vlaku.

Autor je moderátor, scenárista a režisér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite