Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moji kritici

.roman Joch .časopis .klub

...ma urobili nezaslúžene slávnym. Jeden moj známy, bývalý český politik, to predpovedal: „Svojimi demonštráciami proti tebe pritiahnu pozornosť k tvojim názorom a urobia ťa nezaslúžene slávnym.“ To sa aj stalo.

Mnohí z nich dodnes netušia, čo ich to vlastne knokautovalo ranou medzi oči. Predovšetkým absurdita ich obvinení. Keby ich tvrdenia boli racionálnejšie, boli by úspešnejší.

Prehnanosť ich tvrdení sposobila, že som mal v médiách minimálne taký veľký priestor ako moji kritici. V situácii jeden verzus mnohí, keď jeden hovorí konzistentne a mnohí ako kakofónia, má výhodu ten jeden.

Potom forma mojej reakcie: žiadny hnev či zúrivosť, len úsmev, smiech a zhovievavé vysvetľovanie. Použitie argumetu pokroku proti jeho stúpencom: „Moji oponenti zaspali dobu, stále žijú v 20. storočí, storočí fašizmu, nacizmu, socializmu a komunizmu, a opakujú staré chyby – chcú, aby štát predpisoval ľuďom, čo si majú myslieť a ako sa majú správať dokonca aj v súkromí! Ja zastávam názory 21. storočia, názory osobnej slobody a zodpovednosti. Moji kritici sú reakcionári...“ Na to vobec nevedeli, ako reagovať. Boli z toho zmätení ako malé zvieratko, keď naň posvietite reflektorom.

Je neuveriteľné, ako ľahko sa človek može stať populárnym u normálnych ľudí, keď hovorí úplné samozrejmosti: „Práva majú byť pre všetkých rovnaké. Príslušníci menšín nemajú mať žiadne kolektívne privilégiá navyše – majú mať tie isté práva, ako všetci ostatní, ani menšie, ani väčšie. Ľudské práva sa majú týkať občanov všetkých, nielen niektorých. Samozrejme aj menšín, ale aj väčšiny, proste všetkých, každého. Napríklad aj rodičov či daňových poplatníkov.“

Stačí povedať túto ústavnú trivialitu a človek je hneď populárny. To len dokazuje, ako zle a nepopulárne je agenda ľudských práv mnohými presadzovaná a chápaná.

Na záver: najpriateľskejší zo všetkých novinárov, ktorí so mňou robili rozhovory, bol redaktor mesačníka Playboy. Áno, Playboy, tiež som sa čudoval. Rozhovor vyšiel v decembrovom čísle. Načo mi je rozhovor v Playboy, pýtate sa. Tiež som si kládol tú otázku. A napadla mi odpoveď: Až moj syn bude v puberte a náhodou si nejako nebudeme rozumieť, možno mu to jedno číslo Playboya darujem; syn, keď si v ňom bude listovať, zistí, čo si myslí jeho otec.

Autor je poradca českého premiéra pre ľudské práva, vysokoškolský pedagóg, predseda Občanského institutu a vyštudovaný lekár. Žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite