„A čo sa dialo vtedy u nás?“ Možno aj vám prebleskla v hlave niekedy táto otázka. Trebárs pri sledovaní historického filmu, čítaní historického románu z obdobia antického Ríma alebo priamo pri návšteve „večného mesta“.

Veľký Gatsby, film, ktorý otváral festival v Cannes a podľa bulváru rozpútal v Amerike novú módnu retro vlnu, sa od 16. mája premieta aj v našich kinách. Aj keby u nás po tomto filme zostala len tá retro vlna, bolo by to fajn. Vkusne oblečených ľudí je akosi čoraz menej.

Niektoré filmy majú svoje pokračovanie. Aj môj zážitok učiteľa zo zdravotnej školy. Tak teda: vedel som, že dievčatá, ktoré bývali v internáte, na víkend cestovali domov. Pritom niektoré využívali autostop, lebo je to rýchlejšie, ušetria a niekedy je to vraj aj celkom vzrušujúce. Tak sme o tom hovorili: o pozitívach a rizikách. Prečítal som ako provokáciu príbeh z čiernej kroniky, v ktorom študentka po návšteve priateľky zmeškala autobus. Hoci bola noc, rozhodla sa stopovať, jeden šofér zastal, no po čase zabočil do lesa, tam ju znásilnil, hodil do krovia a zmizol. Keď ju zúboženú našli, nevedela si spomenúť na tvár ani na auto.

Robert Fico nie je pre Poliakov príliš známym politikom. Posledným slovenským politikom, ktorého nad Wislou ako-tak registrovali, bol Mikuláš Dzurinda. To však bolo ešte na konci 90. rokov, keď sa Bratislava usilovne snažila o dobré vzťahy s Varšavou kvôli dobiehaniu zameškanej integrácie do EÚ a do NATO. Ani jedna z návštev Roberta Fica v Poľsku sa nevyznačovala niečím špeciálnym. Ak niečo zaujalo, tak to bola skôr jeho neúčasť 1. septembra 2009 v Gdansku, pri (pre Poliakov takej dôležitej) spomienke na vypuknutie 2. svetovej vojny. Slovensko vtedy reprezentoval „iba“ vicepremiér Dušan Čaplovič. Ospravedlnenie prezidenta Lecha Kaczynského za účasť Poľska na okupácii československého územia v roku 1938, ktorá sa dotkla aj slovenského teritória, tak zaznelo v neprítomnosti slovenského premiéra či prezidenta.

Úprimná odpoveď na otázku .týždňa, čo pre mňa znamená Robet Fico, znie – nič zvláštne. Žiadny slovenský premiér mi nebol taký ľahostajný. Pri Vladimírovi Mečiarovi som si lámal hlavu, čo od neho čakať nabudúce. Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová ma zaujímali veľmi – chcel som vedieť, ako premýšľajú, koho si k sebe vyberajú, o čom snívajú. U Fica mi to je jedno.

V poľskej spoločnosti sa deje niečo znepokojujúce. Takmer vo všetkých krajinách chodia ľudia do kina na akčné filmy, romantiku alebo komédie. V Poľsku je to inak. V poslednom rebríčku najnavštevovanejších filmov sú tieto tri: Jesteś Bogiem (Si Bohom, príbeh mladého speváka, ktorý spáchal samovraždu), W ciemności (V tme, príbeh z obdobia holokaustu) a Sala samobójców (Miestnosť samovrahov, film o depresii a závislosti). Všetko smutné až stiesňujúce filmy.

Viaceré významné osobnosti českého a slovenského verejného života sme oslovili s nasledujúcou otázkou: Myslíte si, že rozpad Československa bol dejinnou nevyhnutnosťou, alebo mohol spoločný štát Čechov a Slovákov za istých okolností prežiť? Prinášame odpovede Václava Klausa, Roberta Fica, Dominika Duku, Martina M. Šimečku, Bélu Bugára a Daniela Pastirčáka.

Slovenská dokumentaristka Zuzana Piussi je podľa .týždňa jednou z kultúrnych osobností roka. Už dávno sa u nás nehovorilo o slovenskom filme tak ako v prípade jej posledných dokumentov.

Vyzerá to tak, že Robert Fico vážne uvažuje o prezidentskej kandidatúre v r. 2014, alebo je už dokonca rozhodnutý. So signálmi zvnútra Smeru, ktorého lídri druhého sledu – Kaliňák, Číž, Maďarič – dávajú na predmetnú otázku zmätené a vyhýbavé odpovede, akoby sa roztrhlo vrece.

Ak sa nejaký film volá Janíčko a Marienka: Lovci čarodejníc, zdravý rozum velí vyhnúť sa mu širokým oblúkom. Naivnejší diváci by mohli zaváhať a zvažovať, či sa predsa len nevyberú do kina s deťmi, slabá hodinka a pol, šarvanci budú mať radosť, z omylu by ich, našťastie, vyviedli už pri predaji lístkov, a ak nie, dospelí by to možno ustáli, ale deti by takmer isto mali zamiesené na zopár návštev u detského psychológa.