Opýtal som sa dievčat na názor. Najprv prišlo rozhorčenie, že takých gaunerov by mali kastrovať. Niektoré by násilníka nechali odsúdiť na doživotie a ak svoju obeť zabil, mal dostať trest smrti.
Chápal som ich. Pre ženu je skúsenosť zneužitia či znásilnenia akoby strata duše. Ale pokračovali sme a hľadali odpovede. Najprv sme s trochou humoru pripustili, že pred stopovaním si treba pripraviť vhodné šaty. Superkrátke sukničky a vypasované svetríky sú zlým začiatkom, to už radšej o dve čísla väčšie košele. Tiež sme sa zhodli na nevhodnosti stopovania v noci. Najvhodnejšie nám nakoniec prišlo stopovať okolo obeda, ale nie na odľahlých cestičkách, treba si určite všimnúť značku auta a číslo, pričom úplne najideálnejšie je stopnúť vlastného otca alebo brata. Smiali sme sa, ale aj zhodli, že niektorým problémom možno predchádzať. A širšie: že závisí od každého z nás, kam sa svet uberá a ako tomu osobne pomáhame.
Dnes sa rozmohli vulgarizmy, ktoré akoby boli znakom sebavedomia, rozmohla sa dvojzmyslenosť, ktorá akoby bola znakom osobnej slobody, a prízemnosť sa už pokladá takmer za prirodzenosť. Ak podobný úpadok napomáhame svojou „bezvýznamnou“ troškou, platíme významnú cenu. Presne po tej troške strácame svoju dušu.
A ak človek stratí svoju dušu, za čo ju vymení?
Chápal som ich. Pre ženu je skúsenosť zneužitia či znásilnenia akoby strata duše. Ale pokračovali sme a hľadali odpovede. Najprv sme s trochou humoru pripustili, že pred stopovaním si treba pripraviť vhodné šaty. Superkrátke sukničky a vypasované svetríky sú zlým začiatkom, to už radšej o dve čísla väčšie košele. Tiež sme sa zhodli na nevhodnosti stopovania v noci. Najvhodnejšie nám nakoniec prišlo stopovať okolo obeda, ale nie na odľahlých cestičkách, treba si určite všimnúť značku auta a číslo, pričom úplne najideálnejšie je stopnúť vlastného otca alebo brata. Smiali sme sa, ale aj zhodli, že niektorým problémom možno predchádzať. A širšie: že závisí od každého z nás, kam sa svet uberá a ako tomu osobne pomáhame.
Dnes sa rozmohli vulgarizmy, ktoré akoby boli znakom sebavedomia, rozmohla sa dvojzmyslenosť, ktorá akoby bola znakom osobnej slobody, a prízemnosť sa už pokladá takmer za prirodzenosť. Ak podobný úpadok napomáhame svojou „bezvýznamnou“ troškou, platíme významnú cenu. Presne po tej troške strácame svoju dušu.
A ak človek stratí svoju dušu, za čo ju vymení?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.